Pieces of me

Miestnosť tmavá, steny pavučinami ovité

Všetko pokrýva prach, dosky v podlahe sú celkom prehnité.

Okno tvorí rám dávno od skla oslobodený

Popri ňom sa vinie záves čierny červenou niťou zdobený.

Dvere na tri zámky zamknuté

Biele sťa sneh, časom nedotknuté.

V strede nich leží neveľké srdce červené

Umelec kreslil ho, jeho krvou je farbené.

V rohu časom poznačený gramofón poslušne sedí

Na ňom platňa stará krúti sa ustavične dokola

Izbou šíri sa krásna i hrozná, veselá i smutná hudba

Zapĺňa každučký kúsok izbietky, hlas spevavý z nej volá.

Dážď do rytmu piesne na okennú rímsu padá

I do miestnosti na odpudzujúcu dlážku sadá

Tam kdesi stojí svetlo v tme

Biela ruža nádherná, stratená v jej dávnom sne.

Jej telo ladné zabalené do spleti tónov

Hudbou unášať sa nechá,  odolávajúc tisícom stonov

Ozývajúcich sa spoza dvier, no do izby len malo vstupujú

Lebo pred jej svetlom prerážajúcim tmu ihneď ustupujú.

Tancuje stále plná energie, akoby to posledný tanec jej byť mal

Ona vie, čo ju čaká, ale nevie kedy to príde, no videla ako dopadol ten, kto sa vzdal.

Keby oko obyčajné uzrelo tu krasu večnú

Už nikdy nechcelo by sa pozrieť inam, len na tento obraz hľadelo by dobu nekonečnú.

Odrazu v okne mihol sa blesk a izbu svetlo chladné zalialo

I šmykla sa jej nôžka bledá, v očiach zmätok sa jej zračiť začal, sen jej dávny odvialo.

V tom momente hudba stíchla, platňa rozbila sa na tisíc kúskov malých

A skončil sa tanec zdĺhavý, nastalo ticho utrápené, ktoré prerušoval len jej vyplašený dych.

Cez srdce na dverách preletel výstrel odkiaľsi z nekonečnej noci

Mieril jej rovno do hlavy, nebolo jej už pomoci.

Z očí vytryskli jej slzy krvavé, nesplní sa už jej sen

Padá pomaly k zemi, jej telo chladne a svetlo slabne, no ona ešte túži uzrieť ho len.

Umiera, tam na dlážke skazenej, túžila slobodnou byť,

Z väzenia tohto ujsť a nie v temnotách blúdiť

a hľadať to, čo stratila kedysi dávno, predtým, než dostala sa do tejto izbietky

čakala na zázrak, že nájde ho kdesi vo svete a mysľou zaľúbenou privolá k sebe, len on mal kľúč od tejto klietky.

Už nedýcha dávno, keď dvere sa otvárajú.

V nich on samotný v celej svojej majestátnosti stojí

Pri pohľade na ňu dve slzy z očí mu padajú

Prebúdza sa z omámenia čiehosi a ľútosťou mu srdce zviera, tak siahne opäť po zbroji.

Druhý výstrel sa ozýva

Obraz smutný izba skrýva.

Dvaja nehybní na zemi ležia

Za ruky sa ešte držia.

Tak teda slobodní nakoniec a oslobodení skončili obaja.

Konečne šťastní, jeden po boku druhého, vošli spolu do raja.