Pieces of me

Je celkom mrazivy vecer a ja kracam po chodniku celkom plnom ludi. Kazdy sa niekam ponahla, same vazne tvare, divne sa pozerajuce do tej mojej. Nado mnou je stale nejaka lampa, takze na pohlad na krasne hviezdy mozem zabudnut. Tak sa len pousmejem a idem stale dopredu, pomedzi ten dav, niekam sama neviem kam, ale domov to urcite nebude. Vsade je plno hluku, ktory mi nedovoluje zahlbit sa do vlastnych myslienok,a tak si sadam na najblizsiu pustu lavicku vedla fontany a rozhliadam sa okolo seba. Na to, ze je vecer tu je dost ludi. Vsetci su taki rovnaki... pockat, az na dvoch. Cez cele namestie kricala ich laska, nedalo sa to nevsimnut. Tak aspon niekto stastny a usmiaty. Drzali sa za ruky, vyzerali obaja trosku nervozne, znacne to bol jeden z tych prvych dni, ked sa laska medzi nimi este len rozrastala. Taka nevinna a uprimna. Potichu presli popri mne a potom zmizli za rohom tmavej neosvetlenej budovy.

S mojim typickym usmevom som sa zahladela predo mna na fontanu. A moja predstavivost zacala pracovat. V okamihu som videla nadherny slnecny den a seba, ako sa opieram o jeden zo stlpov, hladiac niekam do dialky. Zrazu som zbadala to, co som chcela vidiet. Vlak, ktory pomaly zastavoval. Chvilu nikto nevystupoval... Tak predsa len neprisiel.... Otocila som sa smutne na odchod, no zrazu ma niekto chytil za ruku. On. Mal krasne hnede oci, ete krajsi pohlad a usmev, co ma na chvilu zmrazilo,akoby zastal cas a bol tam len on a ja, nemo som na neho neveriac pozerala, no potom ma zobudil pocit,ze je tu a stoji predo mnou. S tym najstastnejsim pohladom som sa mu vrhla do naruce a.... Z mojich myslienok ma zase niekto vytrhol.Nejake kroky priblizujuce sa ku mne. S nemilym pohladom som sa otocila za seba a skoro som skamenela. Co?! Stal tam ten, ktory bol v mojich myslienkach.. Nesmelo som vstala z lavicky a prekvapene na neho pozerala. Povedal len "Ahoi, chcel som Ta prekvapit.." a uz viac nestihol,pocit tolkej radosti z toho, ze ho vidim, mi zasepkal do ucha CHOD a ja som sa v tom momente rozbehla k nemu a zacala ho objimat a potom........

Potom so mnou niekto dobre zatriasol. "Vstavaj Vera, co Ta to napadlo zaspat takto v noci na lavicke uprostred mesta? Mohlo sa Ti hocico stat, je to tu uz samy ozran." Nechapavo s namahou otvorim oci a vidim kamaratku, ako vedla mna sedi, cakajuc, co jej odpoviem. Vydralo sa zo mna len jedno slovo a s nim vsetok ten smutok a ospavost: "Nieeeeeeeee." Kamaratka na mna nechapavo pozrela, ale nechala to tak. Takze to bol len sen. Skodaaa. Hm, realita sa hned zacala hlasit, bola dost zima, co nas donutilo ist domov. Kazda sla opacnym smerom. Mesto uz nebolo take plne ako predtym. Fakt len par spolocensky unavenych obcanov, na ktorych sa nedalo pozerat inak, nez s odporom, ci lutostou.

Zatial co som sla po pustej ulici plnej stromov, cez ktore horko tazko presvitalo svetlo poulicnych spinavych lamp, rozmyslala som nad tym, preco niektore veci nemozme ovplyvnit. Zivot by bol priliz jednoduchy,mozno nudny, viem. Ale aj priliz krasny, keby sme mali vsetko co chceme mat. Chcela by som to tak? Komu by sa potom chcelo umriet? Naco by sme sli do raja, ked by sme ho mali hned na Zemi? Keby sme boli vsetci stastni, nemali by sme sny. Nemali by sme ani tuzby...nepoznali by sme smutok, bolest,.......a prave vdaka nim si dosiahnuty ciel o to viac vazime, ale aj pre tu drinu, pre tu trpezlivost, pre tu snahu, ktoru do neho vkladame. Takze by sme neboli stastni, ale prazdni. Neboli by sme ludia, ale babiky. Bez pocitov. Lebo by bol len jeden pocit - stastie, ktory by tak zovsednel, ze by sme ho zase len nazvali realita alebo tak nejak, stratil by svoj vyznam, lebo by sme ho nevideli, koli tomu,ze ine by neboli. Nemali by sme ho podla coho sudit a hovorit, ano toto je naozaj stastie. Mozno prave realita je stastie. Vsetky kladne pocity su realita. Laska je realita a nielen sen. Mozno su to pocity, ktore sme uz zabudli pocitovat a len o nich velkolepo hovorime mysliac si, ze lubime z celeho srdca, ale nemusi to byt ani stotina lasky, ktoru vieme prejavovat, ktora v nas drieme, ktora sa budi len specialnym budikom. A takych ludi, ktorym zazvonil ten specialny budik, nie je az tolko, kolkym nezazvonil.

Ale dobre, ja vam prezradim, co je ten specialny budik. Je to samotny osud, ci nahoda. Budik, ktoremu sa nikdy nevibiju baterky a ktory sa neda, bohuzial nastavit, neda sa na nom zmenit cas. Ked ma byt pol dvanastej, tak bude pol dvanastej a vsetko s tym,co k tomu patri. Niektori ludia tvrdia, ze o svojom osude si kazdy rozhoduje sam. :) Ale co ak je prave to hra osudu? To,ze sa mu ces spriecit, moze byt prave jeho prianie. Ak vobec veris v osud. Ja verim. Osud..to je len pomenovanie..mozes to volat aj inak... Mozno Boh, ci nahoda,.. to je jedno, stale je to to iste a stale bude.

Väcsinou ked si nieco velmi  zelam, tak to vyjde. Mozno je to osud a mozno je to samotnym zelanim, neviem. Ale radsej by som zahodila vsetky ostatne priania a ich splnenie za cenu toho,ze to jedno sa splni. Chvilku, iba chvilocku byt s Tebou. Pocut Tvoj hlas a pozerat sa Ti do oci, ak to vobec dokazem, pozriet sa Ti do oci...vnimat Ta celeho a zabudnut na realitu, chvilku zit len pre Teba a  vidiet vsetko z tej najkrajsej strany. A potom nech sa deje co sa ma. Nedbam.