Mohla byt tak polnoc, ked s pohladom upretym kdesi do neznama lezala na posteli viac odkryta nez prikryta perinou, ktora takmer splyvala s postelou. Pod hlavou mala mäkky vankus, no ona si pripadala ako na tvdej zemi. Necitila ani teplo, ani chlad. Nevnimala rychlost casu, ktorou sa jej zivot stracal pomedzi prsty, ajked sem - tam to bola hlavna myslienka v spleti inych, nad ktorymi uvazovala. A vtedy jej po chrbte prebehol neprijemny mraz pripominajuci pominutelnost, vlastnu pominutelnost, co ju nutilo uvazovat nad zmyslom svojho bytia. Radsej taketo uvahy zakoncila tym, ze ten zmysel este len pride, dusiac ideu, ze ziadny neexistuje. Zvycajne potom zatvorila myslienky za carovne dvere, poriadne zamkla a mysel jej zaplnili sny od tych najkomickejsich az po nocne mory.
Dnes to tak ale nebolo. V ten den sa stalo tolko veci, ktore jej jednoducho spanok ukradli, no trapila ju len jedna a to za vsetky. Co vsetko moze zmenit jeden jediny rozhovor, jedna mala chvilka. Ako jej to mohol urobit? Vyzeral byt pri nej tak stastny. Alebo nebol? Klamal a zakoncil trinastmesacny vztah koli inej? Pri myslienkach nanho jej po licach zacali stekat slzy. Nenavidela to. Nenavidela seba, nenavidela vsetko, len nie jeho. Iba tazko sa vyrovnavala s pocitom, ze stratila to, co jej bolo najdrahsie, jej kazdodennu temu nekonecnych uvah, staleho navstevnika jej srdca. Stena, o ktoru sa opierala, padla. Pre nu vsak spolu s nou padol cely svet. Ostala len kopa trosiek, z ktorych sa mozno este niekedy postavi, no uz to nebude take krasne ake to bolo predtym. Bola to jej vina? Co urobila zle? Ani v skole to v tych casoch nebolo najlepsie, aspon ze kamaratky pri nej stali..
Este stale videla pred sebou mobil a v nom sms-ku s otazkou, ci sa mozu stretnut, vraj jej potrebuje nieco povedat. A ona so zavojom lasky zastretymi zmyslami cela natesena docupkala na dohodnute miesto v parku, kde dostala od zivota facku. Bol to slnecny den bez jedineho mracka, mnoho ludi si vyslo na prechadzku. Uz ked sa k nemu blizila, nieco sa jej nezdalo. Pobozkal ju ako vzdy, no akoby to uz nebol uprimny bozk. Trochu sa presli, nervozita na nom bola velmi lahko badatelna, az si neodpustila otazku: ,,Milacik, co sa deje?" Odpoved na seba nenechala dlho cakat: ,,Vies, ja..zavolal som ta von..lebo..lebo je koniec." Jedine tato dyka ju mohla zabit a to sa prave dialo. ,,Tak koniec.." S pohladom zabodnutym do siveho chodnika kracala pomaly popri nom, az napokon zastala, otocila sa oproti nemu s otazkou ,,Preco?" ,,Pretoze je to uz zbytocne predlzovat. Ja viem, zazili sme toho spolu vela, no beriem ta ako kamaratku." ,,Tak ako kamaratku..," sklamane po nom opakovala. ,,Mrzi ma to, ale...ja ta..uz nelubim." Slova sa z neho drali velmi pomaly a ona mu to este zhorsovala priamym pohladom do oci. Osud jej udelil tu najhorsiu ranu aku si len mohla predstavit a dobreze sa z nej nezrutila na zem. ,,Ako dlho? Ako dlho mi uz klames?" Miesal sa v nej smutok s hnevom, sklamanim a laskou. Otvoril usta na odpoved, no potom len ospravedlnujuco zvesil hlavu. Mala chut strasne kricat, plakat az zatopi celu zemegulu, no len neveriacky pokrutila hlavou a rozbehla sa neobzerajuc za seba domov. Preco to nezbadala? Jeho dovody jej zdaleka nepripominali cloveka, akeho v nom vzdy videla. Neverila im.
Este stale lezala bez pohnutia na posteli, no teraz uz s vankusom mokrym od slz. Potichu vstala a presla k oknu. Rukou pomaly odhrnula zaclonu a zadivala sa na prazdnu cestu osvetlenu vysokou poulicnou lampou strazenou nespocetnym mnozstvom musiek. Odrazu pred sebou uzrela jeho krasnu tvar, vyrazne modre oci, havranie vlasy, ktore nosil poriadne rozstrapatene, maly nenapadny nos a plnsie pery, na ktorych väcsinou panoval usmev. Jeho bleda pokozka v tme akoby svietila. Potom sa jej zjavil cely, ako vzdy zaodety do ciernej, ruka v ruke s dievcatom o cosi nizsim, taktiez v ciernom obleceni. Bola to ona. Mala gastanovohnede oci a vlasy polodlhe svetle, niekedy sa medzi nimi objavili tmave pramienky. Zväcsa jej padali do tvare, cim zavadzali nevelkemu nosteku a plnym peram. Rovnako ako on mala svetlu plet, cim obaja posobili ako upiri. Zvykol to byt predmet ich vtipnych poznamok, ktorymi zabavali seba i svoje blizke okolie, kde boli dost oblubeni, ajked mali niekedy takpovediac zvlastne nazory. Snazili sa hladat si priatelov im podobnych, preto nikdy nemal ani jeden z nich pocit, ze im vobec nikto nerozumie. Najlepsie si vsak rozumeli oni sami dvaja. Dokonale zohrati, az na nazory politiky a pohlad na svet, co niekedy sposobovalo male skriepky. Tak ako sa to teda mohlo stat? Postavila ho snad do pozicie medzi laskou alebo koncom kamaratstva a kedze ju nechcel stratit, vybral si lasku z donutenia? Uz neverila jeho "lubim Ta" a mala pocit, ze to nikdy nepovedal vazne. Odrazu osoba vedla neho zmizla a o chvilku aj on samotny.
Rodicia ju nechapali. Nevedela, ci sa aspon snazia, no uz sa s tym casom vyrovnala, ze si myslia, ze nieco co oni povedia bude pre nu lepsie, pritom jej to viacej skodilo ako bolo na osoh. Chcela, aby jej rozumeli, no akosi to neslo, nemali k sebe taku cestu. Teraz sladko spali. Co bude zajtra? Minulost zmenit nemoze. Narabat moze iba so sucasnostou a buducnost smie zcasti ovplyvnovat a odhadovat.
Ma vobec co stratit? Odisla od okna a zastal pred dverami. Potichu ich otvorila a odisla do kuchyne. Nabrala si pohar cistej vody a otvorila suflik s priborom i ostrymi nozmi. Chvilku sa na ne zamyslene pozerala a potom vybrala svoj oblubeny, jeden z tych väcsich. Polozila pohar, zhasla svetlo a vratila sa do izby. Po chvili si jej oci znova navykli na tmu. S nozom v ruke si sadla na postel. Nad nicim neuvazujuc hladkala ostrie prstom, az ju opät napadla myslienka prazdnoty a zbytocnosti. Lahla si a noz ulozila pod vankus. Perinu si zatiahla az k brade zmietajuc sa v otazke ,,Byt ci nebyt?" Na odpoved tu vsak nebol nik iny, a preto si odpovedala nahlas sama: ,,Nebyt."
Jej hlas znel vyrovnane, no akosi prazdne. Opät si sadla, vytiahla spod vankusa noz a namierila si ho oproti srdcu. Tam? Mmm, nie, ak ju najdu celkom vcas, no uz jej nebude pomoci, nech ho daruju niekomu, kto si zivot vazi a zasluzi. Namierila teda nizsie, na zaludok. Zubami zahryzla do goliera pyzama a napocitala do troch. Raz. Dva. Tri. Bodla. Noz sa az po rukovät zaboril do jej nevelkeho brucha, pricom sa z nej vydral vykrik stlmeny zapchatymi ustami. Zalial ju studeny pot. Snad nikoho nezobudila. Dychala velmi prudko, pocula kazde buchnutie srdca. ,,Ty sebec, utekas? A co ostatni? Co myslis, budu sa tvarit stastne, ked ta tu takto najdu?" ,,Ostatni zabudnu, nik si nespomenie a vsetci budu stastnejsi," znela odpoved na jej vnutorny hlas. ,,Kolka ubohost, ides proti sebe. Alebo chces aby Ta vsetci lutovali?" ,,Je neskoro." Znova uchopila noz do oboch ruk a prudko ho vytiahla. Pomaly spadla na vankus prikryvajuc sa znova perinou, aby nebolo vidiet krv. Noz roztrasenou rukou pustila, nech padne kamsi za postel. Cele telo jej zvierala odporna bolest vychadzajuca zo zaludka, no postupne ju prestavala vnimat. Zavrela oci a po 15 minutach bolesti stratila vedomie. Po dobe, ktora sa jej zdala nekonecna a pritom taka kratka, zacula pravidelne pipanie, no to po chvilke vystriedalo znova nekonecne ticho.
Fuj, aky zvlastny sen, zdal sa byt taky zivy. Vstala z postele, otvorila dvere a vysla na chodbu. V kuchyni stala jej mama a pripravovala jej ranajky. Podisla k nej a vtom akoby vsetko pohltila tma. Stala tam len ona a jej mama s ustarostenym vycitavym pohladom. Chvilku na to sa zmenila na jej lasku a potom na anjela. Nechapala to, bola celkom opantana zmätkom v hlave, no necitila strach. Na jej spytavy pohlad jej anjel odpovedal krasnym hrejivym usmevom. Vlastne cely on bol krasny. Mal belase ligotave oci, vlasy dlhe zvlastne a jemne sta pavucie vlakna, snehobiele pery i pokozku, ba aj odev bol rovnakej farby. Z chrbta mu vyrastal par obrovskych operenych kridel. Sirila sa z neho akasi belasa aura prinasajuca pokoj a poznanie, ktore ju pohltilo. S priatelskym pohladom k nej vystrel ruku s dlanou cakajucou na jej reakciu. Ona mu ako omamena pomaly podala svoju ruku a pri ich dotyku ju naplnil pocit nevyslovnej radosti a stastia. Pritiahol si ju k sebe a opatrne ju vzal do narucia. Potom sa s krehkostou motyla vzniesol do vzduchu, rozprestrel svoje nadherne mohutne kridla a odletel kamsi, kam uz oci zivych nevidia, ba ani ich poznanie tam nesiaha.
Komentáre
kvap
Musela
Krásne...