Ak nepôjdem spať, nezačne nový deň. To je to, čomu naivne verím, a preto tvrdohlavo odolávam spánku, odmietajúc pokoj a slasť ríše snov.
Ak nepôjdem spať, ostaneme navždy spolu? V tomto momente. Je to navždy? Mohlo by to byť?
Ak nepôjdem spať, zajtra nezomrieš. Budeš so mnou, neodídeš. Presne to si teraz želám. Ale ruky únavy ma čoraz silnejšie zvierajú a nasilu tlačia do postele. Zaspávam s hrôzostrašnými myšlienkami a predstavami.
A potom? Potom mi je vnútený nový deň. Ako nový plný pohár, keď som ešte nedopila ten predošlý, nestihla si vychutnať čistotu vody v ňom naliatej, krásu jej lesku, keď na ňu dopadá svetlo, jej chlad, jej ostrosť, jej priezračnosť. Nie, už je tu nový deň, bežiaci pás sa pokazí len raz a potom ho už nikto neopraví.
Koľká krutosť.
Komentáre