Pieces of me

Nebolo to až tak dávno, keď som spolu s rodičmi navštívila miesto, kam som chcela už veľmi dávno ísť. Reštaurácia. Ale aká. Čínska. Keď mi mysľou prebehne spojenie týchto dvoch slov, okamžite ich nasleduje predstava.

 

Vstupné dvere z tmavého dreva, do ktorých je vložené zdobené sklo. Po ich otvorení vás omámi vôňa čínskych jedál a do bubienkov sa vám natlačí príjemná čínska hudba. Sem-tam sa pred vami mihne čašníčka (Číňanka, pochopiteľne) so surmou na tvári (biele líčidlo), malými sýtočervenými perami, prísne zviazanými krásnymi čiernymi vlasmi, v špeciálnom čínskom odeve červenej, modrej alebo žltej farby s jemným vzorom. Po celej miestnosti sú porozmiestňované nízke stoly stojace na nenápadných koberčekoch, pri ktorých sa, ako inak, sedí na zemi. Steny sú zdobené zvláštnymi obrazmi, ktoré vám nič nehovoria a znaky na nich už absolútne nič. Podídete k jednému z voľných stolov a zložíte svoje telo nehlučne na zem. Pri vás sa zrazu objaví menu a čínske paličky. Udivene si ich začnete obzerať a kdesi z boku sa ozve: „Želáte si radšej všedný príbor?“

 

Nuž, čím viac sme sa blížili k cieľu našej cesty, tým viac mi bola moja predstava komická a nereálna. O krátku chvíľku sme stáli pred tmavohnedými dverami, do ktorých bolo vložené sklo. Začína sa to dobre. Môj pohľad okamžite prevŕtal toto okienko a prostredie za ním bolo jednoznačne odlišné. Keďže som šla ako prvá, otváranie vyššie spomenutých dverí ostalo na mne. Pripravená aspoň na štipku z mojej predstavivosti som ich teda potichu otvorila.

 

A privítali ma ryby. Znudene plávali v dvoch veľkých akváriách po oboch stranách. Nie, nemali šikmé oči. Žiadna vôňa jedla či bambusu. Žiadne nízke stoly. Žiadne obrazy, ktoré mi nič nehovoria. Ale ťažký teplejší vzduch, rozhovory zákazníkov prebité nejakým slovenským rádiom, trochu divné obrazy, normálne stoly s ešte normálnejšími stoličkami. Číňanky s rovnakým účesom. Ofina cez celé čelo a nedlhý vrkoč.

 

Tak sme si teda sadli za jeden s tých normálnych stolov. Asi o päť minút k nám docupkalo menu aj s jednou Číňankou. „Dobly den.“ „Dobrý, dobrý.“

 

Prvá strana prineseného zoznamu jedál znela zaujímavo. Tá ďalšia ešte viac. Samé kurča, kurča, kurča. Tie pravopisné chyby si odmyslíme, dobre? Bolo ich tam celkom dosť. A tie ceny. Také pekné, až mamina začala šomrať. Vtedy sme si s ocinom vymenili pohľad, ktorý hovoril niečo ako: už zase?! Škoda, že ti nemáme čím zapchať pusu.

 

Po krátkej chvíľke sme si teda niečo vybrali. Ocino pikantné kurča s hranolkami (?!), mamina kurča s ovocím, ja tiež kurča s ovocím. S hranolkami (?!) a ryžou. Na otázku koľko by mi tej ryže doniesli sa na mňa dve čínske očká zamyslene pozreli: „Ryza? Taktó“ Spravila rukou na stole malý pomyslený kopček. Výborne, môže byť.

 

Prešlo pár minút a na stole sa objavili taniere, nápoje, ktoré sme si pochopiteľne objednali tiež a príbor. Príbor?! „Hmm, prosím vás, máte čínske paličky?“ No hádam nebudem jesť príborom. „Palicky? Donesiem jedny?“ Kývla som hlavou na znak súhlasu: „ Prosím.“

 

Prešla pol hodina. Už som celkom hladná. Našťastie som začula kroky k nášmu stolu vzďaľujúce sa od kuchyne a na našom stole zakotvili tri obrovské kopcom naložené taniere kuracích kúskov. Potom ešte dva taniere hranoliek. A obrovská miska ryže. Tak malý kopček, hej? Maminke padla sánka. Ocino sa zmohol len na úsmev. A ja som sa na drzovku smiala. Toľko toho nezjem ani keby som bola týždeň hladná.

 

Po zhodnotení všetkých faktov som dospela k záveru, že tie ceny boli až veľmi prijateľné, ale mohli k nim napísať hmotnosť jednotlivých jedál. Tak sme si teda začali nakladať jedlo na taniere. To moje vyzeralo ako to najbledšie kuracie mäsko s ovocím obohatené o priesvitné želatínové soplíky (škrob) s príjemnou sladkastou vôňou.

 

Nahádzala som do seba spomínanými čínskymi paličkami čo sa dalo a potom som to vzdala. Nechcem sa domov predsa gúľať. Ocino zjedol všetko, čo si objednal. Psychopat. Mamina tak polovičku. Prišiel účet. „Chcete to zabaliť?“ Zrejme tu s takými ako sme my už majú skúsenosti. Tak nám to teda pekne krásne zabalili. Účet bol celkom vysoký, ale čo už, veď sme tam boli prvýkrát, poučíme sa do budúcnosti. Kým sa vybavoval, ocino sa snažil naučiť ako sa po čínsky povie „ďakujem“, na čom som sa tiež dobre zabavila.

 

Všetko nepotrebné zo stola už dávno zmizlo, no teta s ofinou ako všetky ostatné prišla znova, tentokrát v špeciálnom oblečení (asi to bola druhá teta). Pred každým nás sa zjavil malý pohárik s červenou tekutinou. „Čo to je?“ „Sirup. Pozornosť podniku.“ Divné. Skúmavo som na to pozrela a potom som sa opatrne napila. Bolo to víno. „Je to saké?“ Zase sa pýtal môj zvedavý ocko, mierny alkoholik. „Nie.“ Fuj, moje vnútro sa vznietilo pod vplyvom liehu. Veď som ho necítila, bude v tom nejaký trik. Odporné. Môj pohár sa v okamihu ocitol pri ocinovi. Pi, keď ti chutí, mne je tykmo. Viem, prečo nepijem.

 

Tak, to bola moja prvá návšteva takéhoto podniku. Síce nebola podľa mojich predstáv, ako ste si mohli všimnúť ak ste sa dočítali až sem, ale bolo fajn. Snáď nebola ani posledná.