Pieces of me

S narucou plnou hrubych casom poznacenych knih a poznamkovych blokov sa nahlil prazdnou ulicou az domov. Popritom sledoval ako sa slnko pomaly sklana nizsie a nizsie, az sa straca medzi strechami vysokych i nizkych budov. Pridal do kroku, az skoro utekal. Este dve ulice. Zahol za najblizsi roh a trochu zadychcany kracal  chodnikom popri sade mladych jabloni, ktore zdobili tisicky malych bielych vonavych kvetov. Zahladel sa na posledne slnecne luce prerazajuce cez bohate biele koruny a svoj zrak zrazu zabodol do tiena pri poslednom strome.

Ako kracal blizsie a blizsie, zacal rozoznavat jemne crty dievcata priblizne jeho veku. Stalo oprete o mlady pen s pohladom upretym kdesi do neznama. Lahky vietor, ktory rozknisal stromy, zacal sa jej pohravat s vlasmi a zasypat ju lupenmi jablonovych kvietkov. Kracajuc dalej, nevedel z nej odtrhnut zrak, nech sa snazil ako len vladal, stale sa dival do jej anjelskych modrych oci, stale skumal jej tvar, plne nezne pery, jemne ruky, ladne krivky, vkuse jej pohladom hladil dlhe svetle vlasy. Az kym nepresiel okolo. Este sa raz obzrel.. Tu sa vsak chodnik koncil, nasledoval obrubnik a zacinala cesta. Uvedomil si to avsak prineskoro na to, aby nestupil do prazdna. Knihy i papiere s streskotom dopadli na zem. Zohol sa a zacal ich rychlo zbierat. Zrazu pocitil nieciu pritomnost. Vlavo od neho sa zjavila jemna rucka siahajuca po spadnutych knihach a papieroch. Este viac otocil hlavu a zbadal ju, ako pri nom s lahkym usmevom klaci. Ked pocitila jeho pohlad, obratila k nemu svoju pokojnu tvar a smelo mu pozrela do oci. Mal pocit, ze vidi anjela, co ho nutilo oplatit jej usmev usmevom. Citil sa zvlastne krasne, zrazu bola realita akysi cudzi vzdialeny pojem, zabudol na knihy, svoju samotu, povinnosti, problemy ci radosti. Odrazu akoby zmyslom jeho bytia bola tato jedna neznama bytost.

S este sirsim usmevom mu podala knihy i papier a pri dotyku ich ruk akoby sa cas zastavil. Pocitil nahlu tuzbu spoznat ju, robit cokolvek a byt kdekolvek, len byt s nou. Stale jej pozeral do oci. Pomaly obaja vstali. Po kratkej chvilke sa z neho vydralo: "...Dakujem.." Pomaly stale sa usmievajuc prikyvla. Rozpacito sklopil pohlad, no potom ho neisto zdvihol k jej ociam a zmohol sa na otazku: "Ako sa volas?" Uz uz sa jej pery zacali pohybovat, aby vyslovili slova, ked sa kdesi za nou ozval starsi chlapcensky hlas: "Sophie, laska, prepac, ze meskam". Obaja sa obzreli. Stal tam celkom pekny chlapec obleceny v style punk, zazerajuci na neho. Venovala este jeden ospravedlnujuci pohlad chlapcovi s knihami a veselo sa rozbehla do narucia punkera. On sa zatial rychlo smutne pobral aj s knihami domov.

Uz ju nikdy viac nestretol a kazdy vecer na nu leziac v posteli myslel, premietajuc si ten den znova a znova. O nejaky cas neskor siel na cintorin zaniest kvety na hrob jeho starych rodicov. Cestou zbadal par novych nahrobnych kamenov. Jeden z nich ho prinutil zastat. Bol jednoduchy sivy, s velkou ciernobielou fotografiou dievcata na ktore kazdy den  po ich stretnuti myslel. Pod fotkou bol napis: SOPHIE RAVENNE. ZILA 16 ROKOV. V tom okamihu sa mu zdala kytica pritazka na to, aby ju udrzal v ruke, uvolnil zovretie a kvety spadli na zem. Z neveriacky hladiacich oci sa hrnuli potoky horucich slz, ktore len zväcsovali jeho bolest. Rozbehol sa najrychlejsie ako vedel domov. Vosiel dnu, nikoho nikde. Podisiel k oknu svojej izby a potom zamieril do kuchyne po noz. Na stole lezalo starsie vydanie dennych novin. Prilakal ho k nim tucny velky cierny nadpis: ZAVRAZDENA. Rozprestrel noviny a cely nadpis si precital este dvakrat. SESTNASTROCNA STUDENTKA ZAVRAZDENA. Potom prebehol cely clanok. Hned prva veta obsahovala jej meno, pri citani ktoreho mu po chrbte prebehol neprijemny mraz. Dalej text pokracoval takto: "V stave opilosti ju po hadke dobodal kuchynskym nozom jej vlastny priatel. Dievca by nestastie pravdepodobne prezilo, keby bola vcas privolana lekarska pomoc. Vinnikovi chybalo par mesiacov do plnoletosti. Pravdepodobne stravi zvysok zivota vo väzeni."

Pomaly zlozil noviny a polozil ich na stol. Uz nic nemalo vyznam, nic nebolo ako predtym. S prazdnym pohladom vstal, nevediac kam ide zamieril k dveram, iked za nimi zatial zacala zurit jesenna chladna burka. Ani netusiac ako, ocitol sa na cintorine. Sadol si na zem k jej hrobu a zalubenym nestastnym pohladom pozeral na dazdom oslahany kamen s fotkou. Toto sa opakovalo kazdy den, az kym neprisla zima. Jedneho zimneho dna prisiel ako inokedy. Uz to nebol ten usmiaty chlapec, z ktoreho doslova vyzaroval zivot. Bol to clovek s prazdnym pohladom a srdcom plnym smutku. Z oci mu znovu vyskocili slzy, ale rychlo ich zotrel rukou prec. Zacal objimat nahrobok a hladit fotku. Stmievalo sa a z oblakov plnych vody zacali pomaly padat male snezne vlocky pripominajuce lupienky bielych jablonovych kvetov toho dna. Tenhtokrat neodisiel ako zvycajne.

Rano ho tam policia po celonocnom patrani nasla, ako sedi bez zivota zamrznuty na hrobe, objimajuc nahrobny kamen s hlavou opretou blizko fotky a ocami upretymi na nu.