Pieces of me

Nikdy viac neuvidim jeho usmev, nikdy viac sa nam nestretnu pohlady. Nikdy viac nepobozkam jeho pery a nikdy viac nebudeme kracat ruka v ruke bok po boku. Nikdy viac to nebude ako to bolo. Nikdy jeho pery thak blizko mojich nevyslovia "lubim Ta". Nikdy viac sa spolu nebudeme vozit po eskalatoroch, nikdy viac spolu nebudeme prevracat presypacie hodinky, nikdy viac nebudeme skusat pohovky v Priore, nikdy viac nevbehneme do hrackarne, nikdy viac neprestavime menu v informacnom kompe v drogerii, nikdy viac spolu nebudeme papat pizzu, nikdy viac spolu nebudeme sediet na lavicke, nikdy viac spolu nebudeme pri Hrone, nikdy viac nebudem cakat na autobus zo Ziliny, nikdy viac nebudeme cakat na bus do Ziliny. Nikdy viac ho neuvidim, nikdy viac ho nepobozkam, nikdy viac ho neobjimem, nikdy viac ho nepohladim, nikdy viac sa s nim osobne neporozpravam. Nikdy viac nestretnem cloveka ako je on. 

Nikdy, nikdy, nikdy.

Kolka nespravodlivost. A predsa len potichu kracam dalej. Po ceste, ktorej koniec je v nedohladne, po ceste, na ktorej mi je jedno kam idem, len nech to uz skonci. Necem zit. Ja viem, mala by som si vazit zivot, kolki ludia ho nemaju, nemali tu moznost zit tak dlho ako ja a tak ako ja... Ja im ho s radostou darujem. To neznamena, ze si zivot nevazim. Vazim si ho, prave preto ho cem dat niekomu, kto si ho zasluzi. Kiez by to slo.