Dvere autobusu sa ako každé ráno s miernym zasyčaním otvorili a masa ľudí sa začala valiť von. Slnečné lúči ukrývali sivé mraky ešte stále neveľké nato, aby sa na zem zniesli kvapky dažďa. Istým krokom vystúpila tak, ako všetci ostatní a prešla na chodník. Nik nekráčal popri nej, akoby sa všetci zľakli jej vzhľadu. A nezľakli sa? Tá myšlienka v nej vyvolávala diabolský smiech, no udržala ho v sebe a ďalej rytmicky kráčala. Vo vrecku tašky mala skrytý mp3 prehrávač, ktorého čierny káblik prechádzal cez spleť havraních čiernych vlasov až kamsi k ušiam.
Keď prekročila prah školských dverí, práve skončil Behemoth od Static-X a začínal jeden z jej obľúbených songov Dead world. Zdvihla pohľad svojich modrých očí, ktorý sa nechtiac stretol s pohľadom oproti stojaceho riaditeľa. Ten len znovu ako kedykoľvek predtým ustarostene pokrútil hlavou. No čo, trošku čiernej, pozrela na neho nevinne. Trošku. Jemne sa dotkla prstami svojho čierneho klobúka na znak pozdravu a zvrtla smer svojej cesty o deväťdesiat stupňov doľava, pričom zašuchotala jej čierna dlhá sukňa, ktorá zakrývala o nič menej čierne sieťkované nadkolienky končiace vo vyšších čiernych topánkach s tromi opaskovými prackami lemovanými ohňovým vzorom s podrážkou nie nižšou než tri centimetre. Krásny zvuk dunivých krokov. Kto si stihol všimnúť pri jej chôdzi aj viac, tak zbadal priliehavý čierny korzet prísne zašnurovaný s neveľkou mašľou vzadu. Na krku jej visela strieborná retiazka s primerane veľkých ankhom. Jej obľúbený symbol. Inštinktívne si prešla rukou po hrudi a zovrela ho opatrne v prstoch navlečených v čiernych rukaviciach bez končekov prstov rozpínajúcich sa až po lakte. Jej pery narúžované na čierno sa skrivili do mierneho úsmevu a ďalej ničím nerušená kráčala k cieľu svojej cesty až sa dostala ku schodom.
Tam začala pomaly stúpať vyššie sledujúc svoje kroky i sukňu, ktorú si pridŕžala v ruke. Pri prechode na druhé schody pozrela o čosi vyššie než len na nohy a znova sa jej pohľad stretol s iným. Vedela kto to je. Jej bledá tvár sa tvárila vážnejšie než pri riaditeľovi, ale jej oči lemované silnou čiarou čiernej ceruzky zo seba vyžarovali pohŕdanie. Nebadane pohla poloplnými perami a dlhé čierne nechty zaťala do nevinnej sukne. Mykla ľavým úzkym obočím a hlavu sklonila opäť tak, aby jej kvôli klobúku nemohol nik vidieť do tváre. Potichu prešli bez slova popri sebe, až vyšla na ďalšie poschodie. Tam chcela pokračovať v ceste, ale čosi ju donútilo otočiť sa. Stál tam dole a okolo neho sa predierala masa ľudí. Jeho hnedé oči boli prosebne upreté na ňu, jeho postava zahalená do čierneho oblečenia stála nehybne akoby čakajúc na niečo. „Na niečo, čo nepríde“ Povedala si pre seba, pozerajúc sa ešte stále na neho. Vyčítal jej to z pier a sklonil hlavu. V mp3ke došla batéria. Počula sama seba ako dýcha. Ešte raz sa na ňu pozrel a potom sa ozval hluk reťazí. Odchádzal. Zamyslene sklopila pohľad k zemi, otočila sa na päte a namierila to k dverám triedy.
Vošla dnu a nemohla si nepovšimnúť typický chichot dievčat so skaterskými topánkami v mrkváčoch a módnych tričkách. Venovala im jeden šťavnatý pohľad plný irónie a sadla si do lavice. Myšlienky ju znova vytrhli z reality, a preto si ani nevšimla, že zazvonilo. Obklopovali ju ľudia, ktorým hovorila kamaráti. Možno tam bol aj jeden priateľ. Teda priateľka. Bola anjel. Ale ajtak s ňou nevychádzala tak, ako si predstavovala. Vlastne, s kým tak vychádzala?
Nič nebolo ako chcela. Nikdy. Ajkeď bolo všetko blízko toho, čo si želala. Unavene schmatla mobil, ktorý zasvietil a zjavil sa pred ňou obrázok jej lásky. Prstom prešla po sklíčku a pozrela na hodinky. Cez prestávku prehodila s pár ľuďmi nie viac ako pár slov a pobrala sa na chodbu. Ľudia. Je ich tu mnoho. A predsa nik ako ona. Približuje sa jej tu vôbec niekto? Povrchné priateľstvá alebo len tie, ako ich nazývala „náladové“? Práve k nej jedno také docupitalo, zjavil sa pred ňou chlapec s milým úsmevom, priateľskými očami, slušne oblečený. Mala ho veľmi rada, ale to, že si na ňu spomenul skutočne raz za čas jej viac ako veľmi prekážalo. Iste, bola to aj jej vina. Ale ajtak.
Nič nebolo ako chcela. Nikdy. Ajkeď bolo všetko blízko toho, čo si želala. Unavene schmatla mobil, ktorý zasvietil a zjavil sa pred ňou obrázok jej lásky. Prstom prešla po sklíčku a pozrela na hodinky. Cez prestávku prehodila s pár ľuďmi nie viac ako pár slov a pobrala sa na chodbu. Ľudia. Je ich tu mnoho. A predsa nik ako ona. Približuje sa jej tu vôbec niekto? Povrchné priateľstvá alebo len tie, ako ich nazývala „náladové“? Práve k nej jedno také docupitalo, zjavil sa pred ňou chlapec s milým úsmevom, priateľskými očami, slušne oblečený. Mala ho veľmi rada, ale to, že si na ňu spomenul skutočne raz za čas jej viac ako veľmi prekážalo. Iste, bola to aj jej vina. Ale ajtak.
O pár krokov stretla ďalšieho známeho. Tentokrát vyšší. So šatkou na krku. Znovu odlišný než ona sama. Zbožňovala jeho „povzbudivé“ slová. Skutočne jej niekedy ubližovali, ale tvárila sa, že nič. Keď to on sám nevidí, asi ju málo pozná. Alebo na to nemá bunky. Nechcela mu to hovoriť, lebo vedela,že by mu mohla ublížiť. Možno by sa jej to aj páčilo. Nech vie, aké to je. Ale to by bolo od nej príliš nerozumné. Vždy sa jej zdalo, že je nasilu čudný. Ale už bola unavená snažiť sa meniť niečo, čo nemala ako meniť. Ďalej stretla pár známych ľudí, s niektorými si vymenila úsmevy, no ajtak mala vždy pocit, že si o nej nemyslia to najlepšie. Čo už. Na jednu stranu ju to trápilo. Až príliš. Ale na tú druhú - vôbec. Maličkosti. Už si pripadala ako dáka emáčka. "Veta prečo ma nemôžu ľudia chápať správne?!" bola v jej mysli na dennom poriadku. Snažila sa nájsť ľudí, ktorí by jej mohli rozumieť, ale vždy spravila niečo, čím sa pred nimi zhodila, keď sa snažila urobiť pravý opak. Bieda, bieda. Vrátila sa do triedy a čas sa znovu rozbehol a súčasne začal vliecť. Zase sa ponorila do myšlienok. Veď im dáva šancu. Oni to nevidia? Asi nechcú. Dobre, snáď ju tá snaha o chvíľku omrzí.
Zazvonilo pre ňu poslednýkrát a triedou sa ozýval buchot vykladajúcich sa stoličiek. Smer jedáleň. A potom smer autobusová zastávka. Samozrejme, ako inak, za autobusom zase utekala. V sukni sa beží príšerne. Našťastie jej beh nebol zbytočný. Kúpila si lístok a zastala si blízko dverí v strede autobusu. Nechcelo sa jej sedieť, veď sedela skoro celých sedem hodín. Na Ďalšej zastávke nastúpili nezvyčajne len traja cestujúci. Ten posledný sa jej zdal akýsi zvláštny. Mal nedlhú bradu, tmavšie oči a vlasy, a pohľad, ktorý si nevedela vysvetliť. Prešiel popri nej. Zrazu ju schytil za lakeť a pri spánku sa jej objavila chladná hlaveň. Desert Eagle. Celo-oceľová konštrukcia. Také menšie delo. 152 milimetrová hlaveň sa jej zaborila ešte hlbšie do vlasov a akoby chlad zbrane prešiel do celého jej tela. Jej myšlienky sa rozlietali ako lístie do ktorého zafúkal vietor. Preskakovali jedna cez druhú, a tak pre strach ani nezačula silný hlas držiteľa zbrane, ako kričí niečo v zmysle: toto je prepad, nikto sa nepokúšajte utiecť ani volať políciu. Nikto nevedel prečo sa to stalo. Bolo to vždy také pokojné mesto. Šofér so strachom, ktorý z neho tak ako z ostatných priam sršal, nervózne stískal volant a poslušne stláčal pedál plynu až k podlahe, ako mu bolo zavelené únoscom. Jeden pán s kufríkom, ktorému bol únosca otočený chrbtom, potichu a pomaly vstal a zahnal sa kufríkom po jeho hlave.
V tom sa ozval strašný hluk, po ktorom nasledoval plač dieťaťa v útlom veku, ktorého matka ustráchane tlačila k sebe kdesi v zadných miestach autobusu.
Komentáre