Pieces of me

Jeden den. Jeden necely den moze zmenit viac ako cely rok. Mali tu moznost. Len oni dvaja, a tak ju vyuzili. Den bez problemov a bez reality. Den dokonalosti?

Ano, obaja mali strach, v ich mysliach vladol nepokoj, mnoho otazok zacinajucich sa na "co ak...", ale vsetky boli zbytocne. Pochopili, ked sa schylovalo ku koncu dna, ked boli presypacie hodiny casu takmer prazdne, ze vsetky pochybnosti boli len bludy, ze laska nema pravidla, a ze zivot je hra, v ktorej sa o ciel treba bit a ked ho uz mame, drzat sa ho zubami nechtami.

Prechadzali sa po skoro prazdnom namesti, ktore zaliali posledne luce zapadajuceho slnka svojim slastnym teplom. Drzali sa za ruky a posobili ako ludia,  ruky ktoryx sa dotykaju uz isty cas a nie prvy den. Ked sa ich pohlady stretli, vsetko ostatne zmizlo, premenila sa v nic ta slavna dokonala ludska realita, bol len on a ona, ich tela, ich dotyky a ich bozky. S ocami blciacimi vasnou k sebe pristupili. Zlahka mu pohladila krk, zatial co ju on objal okolo pasa. Nevinne sa na seba usmiali a ona sa mu jemne dotkla druhou rukou tvare, presla mu jej malymi prstekmi opatrne po sanke a potom sa pobozkali. Jeho pery boli dokonale. S kazdym bozkom, ktory jej darovali, rastla tuzba na dalsi a dalsi, na tisice a tisice bozkov vzdy jedinecnych a nadhernych ako ten prvy.

Zafukal vietor, a tak sa zomkli este blizsie k sebe. Vtom vsak zacali kostolne hodiny odbijat devät. Slnko uz davno zmizlo za lesnatym kopcom, bol koniec ich dna. Poslednykrat ju pobozkal. Dlho, stastne a pritom smutne. Pozrela mu do oci a vsetko sa s nou zacalo tocit. Nie, toto nemoze, toto nesmie byt poslednykrat. Musel uz ist, bolo priliz neskoro. Pomaly od nej odstupil a pustil jej ruku, ktora sta mrtva klesla pomaly k telu. Nebolo slov. Vsetky odisli spolu s veselymi slnecnymi lucmi za obrovsky kopec. Ostala nehybne stat s pohladom stale upretym na neho. Napokon zo seba horko-tazko dostala to odporne krute slovo : "zbohom." Odpovedal jej rovnako, pomaly sa otocil a odchadzal. Nie, nemoze predsa dopustit, aby sa to takto skoncilo, nemoze zabit, co sa prave zrodilo, rozbehla sa za nim. Chytila ho trochu zadychcana za ruku, pobozkala ho a objala. Vyhrkli jej z oci horuce slzy. Slzy tolkeho smutku, tolkej beznadeje. Zastala si na spicky a zasepkala mu do ucha: "Slub mi, ze sa vratis..prosim.." Pozrel jej do oci, potom ich sklopil a mlcky prikyvol.

Posledne slova, ktore medzi nimi padli, boli "lubim Ta". Tie im obom zneli v dusi ako ozvena celu cestu domov a aj potom. Ona, mlcky kracajuc domov, plakala, a ten, kto ju stretol, iste usudil, ze nestastnejsiu bytost s prazdnejsim pohladom este nevidel. On nasadol do autobusu a s pohladom upretym kdesi do neznama zacal uvazovat. Vtom si uvedomil, ze ho nieco chladi, Otvoril dlan a zbadal v nej striebornu retiazku s krizom. Smutne sa pousmial, chvilu ju zovrel v oboch dlaniach a potichu na nu pozeral. Zatial sa autobus pohol a zacal uhanat po tmavej krajine. Myslienkami sa vracal znova a znova k nej skumajuc kriz, potom retiazku odlozil do vrecka, zavrel oci a znova si ju predstavoval. Cim dalej od seba boli, tym viac obaja citili, ze im nieco chyba. Kusok ich samych.

Rozhodol sa vsak, ze ju uz neuvidi. Pre jej dobro, pre dobro ich oboch sa nikdy nevratil, ajked ona ho vzdy cakala, dufajuc,ze pride. Uz nikdy nebolo nic ako predtym, no nikdy nezabudli na ten jeden den, ktory zmenil vsetky po nom.