Raz, jedného dňa
Všetci tí ľudia zmenia sa na prach
Zaniknú myšlienky, slová a skutky
Zaniknú city, slzy i úsmevy
Ostane len pocit plachý
Že tu boli veľkí aj malí
No pominuli sa všetci rovnako
Zmizli v tieni lúčov svetla
Kam pôjdeme i my, môj drahý
Nemo, mlčky, bez pocitov
S vedomím, že my sme jeden
A neúplný bude navždy
Bez jedného
Bez druhého
Preto keď kamkoľvek pôjdeme
Opäť sa stretneme
Naveky určená naša je blízkosť
Vrtkavý pocit šťastia len v sebe nájdeme
Komentáre
Vera
4 iris
Nikdy nie je smutok tak velky, aby nemohol byt este vacsi. Ak teda nie je tak velky, vzdy ho mozeme nahradit (docasnym) stastim. A samotny smutok moze byt stastie, ak sa na to pozerame z takej strany, ze ho niektori ludia nepoznaju az tak dobre, ako samotne stastie, cim sa ochudobnuju o stav vedomia, ktory pri pocite stastia nemozme dosiahnut vzhladom nato,ze nas vtedy trapi menej veci a cim tym padom nepoznaju ani stastie ake mozme poznat, ak pozname velky smutok. Vysoka hodnota jedneho zvysuje hodnotu druheho.