Pieces of me

Tak, ako začať,že? Jeden deň svet zbožňujem. A na druhý deň ho nenávidím.

 

Dnes je ten druhý deň. Ako nehorázne mi lezú všetci na nervy. Aj ja sama si leziem na nervy. Svet a ľudia v ňom sa mi zdá byť ako také malé hnusné klbko špiny. Také odporne nepríjemné už len na pohľad. Tak nepríjemné, že sa od neho chcete dostať za každú cenu čo najďalej. Smrť. Škoda, že to nejde. Áno, dokonca nemôžte ani umrieť, lebo aj to vás bude znechucovať a zase tie žvásty všetkých okolo. Fakt skvelý život. Ak to niekto všetko riadi,tak sa musí na mne veľmi dobre baviť a dobre sa smiať z môjho hnevu, ktorý sa snažím vybiť na písmenkách, keď toto píšem, do ničoho nekopať, nikomu nevynadať, nikomu neodtrhnúť hlavu, nikoho nestiahnuť z kože, ani z neho nespraviť ihelníček, nikomu nenakresliť srdiečko na čelo žeravým uhlíkom, nikomu netrhať vlasy po jednom, nikomu neroztrhať brucho iba nechtami, nikomu nevypitvať mozog, nikomu nerozkopať hlavu ani nikoho neporcovať na salámku.

 

Len mi trochu myká rukami, no čo. A tak strašne mi to tu vadí. Vidím zrazu v každom útočníka. Neverím im? Tak to nie je, ale uvedomujem si, že si poniektorí moji blízki neuvedomujú, že mi môžu ublížiť. A Manson do toho kričí „DIE DIE DIE DIE DIE“ Sa ti povie, keby som mohla byť taký narcis, aby som sa mohla zabiť. Ale nie. Nemôžte ani to, keď vám je zle.

 

Lebo smrť - to je zbabelstvo. No, mne nerobí problém byť zbabelá. Aspoň ostane viac kyslíka pre ostatných. Ale sú tu ľudia, ktorým by som tým mohla ublížiť. Hlavne moje tri anjeliky, to by som potom umrela druhýkrát. A tie následky. A zaslúžim si taký dar, odísť? Nie, budeš trpieť a život nech ti je trestom za to, aká nie si.

 

Si sama. Buď sama. A neubližuj ľuďom, áno? Dobre, tak je to dobré.

 

Je mi zima. To nevadí.