Pieces of me

Kam kraca ludstvo a kam kracam ja? Pozor, to su dve tak odlisne a pritom tak rovnake veci. . .

Ludstvo kraca stale dopredu. Pridava do kroku, skoro bezi. Neobzera sa nalavo ani napravo, za seba uz toboz nie. Jednoducho ide. Nepredstavuje si nasledky, len na ne mysli. Uz sa ho netykaju. Kraca po sirokej luke plnej kvetov a zivota, ktoru udupava a nici. Vedome. Ak by sa niekto obzrel spät, bol by to pohlad na zaplakanie. Ale obzrie sa len jednotlivec ci mala skupinka ludi, cela spolocnost sa nikdy neotoci. Mozno koli ich pohodliu, mozno koli ich hluposti a mozno to tak chce osud. Kam kraca teda ludstvo? Kedysi to bolo daleko, dnes to je blizko. Blizsie nez by sme si zelali. Skaza a zaciatok konca. Vsetko to zlo, ktore za sebou ludstvo nechalo, ho teraz dobehne a zaplavi. Bude neskoro lutovat a zamyslat sa nad tym, co bolo spravne a co nie. Skoda, ze clovek zisti, ze ohen pali, az ked sa popali. Ludstvo teda kraca do zahuby, vidi ju, no nespomali ani nezastane, dalej kraca nedbajuc na namietky a upozornenia niektorych viac obdarenych rozumom.

Ja kracam tam, kam ludstvo. Chcem? Musim. Nemam na vyber, nech sa branim ako sa branim, idem po tej istej ceste, nicim tie iste luky. Je zbytocne sa vzpierat. Len so sklonenou hlavou kracam a usmievam sa, lebo pride co ma prist a kazdy dostane, co si zasluzi. Kracam teda do buducnosti, ak nejaka bude. Myslim, ze nebude nikdy taka, aka je v mojich snoch. Mozno by sa to dalo dosiahnut, keby sa kazdy clovek nad sebou zamyslel a zvazil co je pre neho najcennejsie, ci peniaze a moc alebo zvierata a priroda, nasa podmienka bytia. Je snad take tazke si uvedomit, ze bez zvierat a prirody nemozme prezit? Ale nie, naco sa zatazovat takymi "malymi" problemami ako su ozonove diery, stale narastajuce sa miznutie mnohych druhov zvierat, vyrubovanie lesov, ked sa mozme zatazovat vyrobou atomovych zbrani a uvahami ako si omotat okolo prsta co najviac ludi a ziskat tym moc, vsaq draha Amerika? Roztapaju sa ladovce. Zanikne Golfsky prud. Uz oslabol asi o 30%. Dojde pitna voda. Hlavne, ze budu peniaze a do vesmiru sa vypusti nova raketa, pri starte ktorej sa spotrebuje zaujimave mnozstvo kyslika.

Nuti ma to do smutneho usmevu, ked vidim, ze ludia kracaju do otvorenej naruce smrti, len koli ich hluposti ci nevedomosti, koli chamtivosti a lakomosti, ci netolerantnosti. Ved ako povedal Einstein: "Su dve veci, ktore su nekonecne: vesmir a ludska hlupost. Ale tym vesmirom som si nie isty". Mal pravdu, bohuzial. Skoda,ze budu trpiet aj nevinni. Ale vzdy to tak byva, co sa ludstva tyka.

Ludstvo preslo uz pozoruhodny kus cesty. Niektore casti boli krasne, ine  plne hrozy. Ludia vela vytvorili, no vela aj znicili. Moja cesta zacala len nedavno v porovnani s ich cestou, ale hned sa napaja na tu hlavnu. A pritom ide nejak inak. Nejde tak rovno. Je to tym, ze sa nechcem zmierit s tym, ze musim ist. Ale ostatni idu, nemam sa kam uhnut. Chcem teda aspon na tej ceste najst ludi, co sa tiez brania a nechcu pokracovat tadialto, co chcu tiez odbocit alebo zastat. Uz som takych par nasla, co ma tesi. Na takejto ceste sa da vselico najst. Aj laska. Myslim, ze aj tu som nasla. Kiezby prave ona dokazala prinutit ludi zastat a pozriet sa, ci ideme naozaj tym  spravnym smerom. Ale na to treba asi iba rozum. Najnebezpecnejsia je hlupost v porovnani s mocou, tak tu to mame. Nebezpecenstvo, ktoremu sa nevyhneme.

Ked sa to tak vezme, raz by sa to ajtak stalo. Ci by boli ludia mudrejsi, ci nie. Je to otazka casu, ale cim je ho viac, tym lepsie. Este stale vsak mozme zastat a zmenit smer. Nikdy nie je neskoro. Staci len chciet.