Slnko už zapadlo za tiché prísne hory
Tak zapadám i ja do prachu zabudnutia
Keď úsmevu niet, oči plačú a srdce bolí
Stačí len stlačiť kohútik, zbaviť sa nočnej mory
Oslobodiť dušu od smrteľného tela
Byť ďaleko v ríši vlastných svetov
To je to, čo si želám. Želám si veľa?
Zabudnúť na realitu, začať touto vetou
Ale nie, ešte som primalým bláznom
Ešte je vo mne čo zabiť, skaziť, ničiť
Ešte nežijem vo svete úplne prázdnom
Ešte musím svoju myseľ chvíľku mučiť
Možno som úbohá a prázdna
Čo len bezducho plynie časom
Možno kedysi dávno zvykla som byť duchom krásna
Dnes už len jednoduchá krehká bytosť som
Komentáre