Pieces of me

Ako vždy, človek má na výber, ajkeď sa to niekedy nezdá. Preto i ja som mala na výber a zvolila som si tému mne a jednoznačne mnohým iným bytostiam v tomto a možno i inom svete veľmi blízku. Naša sloboda. Ako iste všetci vieme, všetko záleží, ako inak, od uhla pohľadu. Sme slobodní alebo nie sme? Slovo "nie" má zrejme bližšie k pravde, a preto sa miska váh skláňa k zemi práve na jeho strane. Lenže čo je to sloboda? Jeden z pocitov? Niečo hmotné? Niečo ohraničené či niečo nekonečné? Niečo čisté alebo len odtieň farby našich životov? Snáď ukazovateľom správnejšej cesty na križovatke otázok a odpovedí bude práve uvedomenie si smutného faktu, kôli ktorému si už mnoho ľudí kropilo tvár slzami. Pravá čistá sloboda nie je, tak ako nie je dokonale čistá duša. Nech ju hľadáme, ako ju hľadáme, vždy bude niečo, čo nás spúta. Klietky v klietke.

Slobodu môžme opísať ako vnímanie okolností týkajúcich sa istého jedinca, ktoré na neho pôsobia dojmom neviazanosti k niečomu, čo negatívne obmedzuje, či ovplyvňuje jeho život, správanie, nálady alebo názory.

Myslím, že mnoho ľudí zažíva často pocit neslobody. Áno, priznám sa, patrím medzi nich. Je mnoho vecí, ktoré nás môžu obmedzovať, samozrejme závisí to od nášho pohľadu na ne, ako sa k nim staviame. Napríklad už len samotný život môže byť klietka. Keď už sa naň pozeráme cez takéto okuliare, snáď strhne nám ich z očí myšlienka, že je mnoho ľudí, ktorí majú tesnejšie klietky, než je tá naša. Sme ako lapená zver, môžme len prešľapovať z nohy na nohu a čakať. Je však potrebné uvedomovať si, že je vždy na tom niekto horšie než my.

Mnoho ľudí spútava spôsob ich života, nie samotný život, pozor, to je podstatný rozdiel, lebo ako sa hovorí: nemáme problémy, ak si ich nerobíme, preto nehľadajme mreže okolo nás, ale v nás. Isteže, nevyhneme sa všetkému a nemôžme si vnútiť myšlienku, že sme slobodní, keď nestíhame ani polovičku vecí, ktoré by sme chceli. Mňa osobne napríklad spútava škola. Mala by som ju rada, lebo mám rada múdrosť, ale kôli môjmu svedomiu či snahe byť dobrá, si odhrýza viac z chleba času než si zasluhuje na úkor iných vecí, ľudí a hlavne kôli tým ľuďom ma to veľmi mrzí. Najmä kôli tomu jednému.

Napriek všetkým našim povinnostiam, potrebám či záujmom sme slobodní, lebo neviem ako vy, ale ja tu ešte stále sedím a píšem pri akejsi čínskej piesni tento článok. Nemám hlaveň coltu, berety, desertu, či inej zbrane namierený na spánok a dúfam,že ani vy nie, keď toto čítate. Možno žijeme v mnohých klietkach, no nikdy ich nie je toľko, aby ich nemohlo byť ešte viac. Preto buďme radi, že môžme byť radi a nezabúdajme na to,že za to,čo máme vďačíme možno práve iným, ktorí pre slobodu aj umreli. Lenže to už je iná téma, téma ľudskej spoločnosti a prekážok, ktoré si svojou hlúposťou a neponaučiteľnosťou kladie pod nohy.