Pieces of me

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Dvojmesačné ticho

Posledné slová pred ním
Čas sa vlečie i ponáhľa zároveň. A tak sa mi v ruke objavil ďalší papier s veľkým nápisom „Vysvedčenie“, cieľ celého školského roka, cieľ mojej snahy, cieľ priam nedosiahnuteľný, a pritom sa k nemu kráča po tak jednoduchej ceste. Akú cenu pre mňa má? Vždy, keď ho dosiahnem, očakávam nejaké pocity. Ale žiadne neprichádzajú. Hrdosť? Únava? Radosť? Nie, len slabé záblesky kdesi v diaľke. Akoby mal tento cieľ pre mňa zmysel len dovtedy, kým kráčam k nemu. Potom sa mení na prázdny papier zapísaný len slovom „výborný“. Áno som výborne tvrdohlavý a cieľavedomý človek, to je všetko.
 
Je to takto vždy, každý jeden rok. Nemám pocit, že som urobila dosť, nemám pocit, že som nemohla urobiť ešte viac a potom ešte viac, a takto to môže ísť akurát tak donekonečna. Som vlastne hodná oddychu? Asi nie, a preto ho nedokážem dosiahnuť tak, že si to aj uvedomím. Preto ma nemrzí, že na prázdniny odchádzam do Edinburgu, nemá ma čo mrzieť. Jediné, čo môžem ľutovať, je, že nebudem s ľuďmi, ktorí ma majú radi. Snažím sa nahovoriť sama sebe, že si na mňa snáď ani nespomenú, rýchlo to ubehne a zrazu sa tu opäť zjavím, ale obávam sa, že tak jednoduché to nebude.
 
Viem, čo ma čaká a som si vedomá toho, že nesmiem byť unavená, nemám na to právo, tak ako nemám právo povedať, že trpím, že mi je zle, pretože vždy sa nájde niekto, komu je ešte horšie a v porovnaní s ním mi je vlastne dobre, preto môžem len mlčať. Musím ísť, pretože neskôr by som ajtak musela, nemôžem stáť na jednom bode. Čas to nedovolí. Čím skôr urobím krok vpred, tým ľahšie by mali byť nasledujúce kroky. Niekedy mám ale pocit, že nemá zmysel stáť alebo kráčať a mám chuť trucovať, sadnúť si na cestu a zapustiť do nej hlboké korene, lenže čas bude plynúť ďalej a všetko sa bude hýbať s ním, nezabránim tomu, môžem si to len prispôsobiť.
 
A tak si vlastne uvedomujem, že konám proti svojej vôli. Vždy, pretože nemôžme zastaviť čas. Nemôžem večne chodiť na gymnázium, nemôžem byť navždy s mojimi anjelikmi, s mojím okolím. Nemôžem večne nasávať informácie. Je to asi strach z toho, že stratím všetko čo mám a som skeptická voči budúcnosti. Všetci sa rozutekajú na vysoké školy a sľúbia, že ostaneme v kontakte, ale ako to bude skutočne, netušíme. A potom sa začne nový stereotyp, v ktorom budeme mať ešte menej istoty ako v predošlom, pretože získame tú často spomínanú slobodu, ktorá skôr obmedzuje než dáva voľnosť. Nechcem dospieť, pretože nechcem byť ako dospelí. Nechcem žiť život, aký ho zväčša žijú oni. Viem však, že sa tomu nedá vyhnúť, o to viac sa vzpieram. Možno to teraz nie je ideálne, lenže môj vnútorný hlas hovorí, že už bude iba horšie a to nie je presne to, čo si želám dosiahnuť po všetkom, čo som urobila a čo ešte len urobím. Stojím na hrane, tenkej a ostrej. Nechcem sa prikloniť na žiadnu stranu. A to je problém, ktorý vyrieši len smrť, ktorá je luxus, ktorý si nemôžme dovoliť, pokiaľ ju nevyvážime dostatočným množstvom utrpenia, aké som zatiaľ nemala ako nadobudnúť. Vidím to na slepú uličku. Snáď Edinburg mi pomôže zorientovať sa na mape môjho života.
 
Ak si to energia bude želať, vrátim sa o dva mesiace. Dovtedy bude na mojom blogu mŕtve ticho. Prajem všetkým študentom, aby využili čas, ktorý im ponúkajú letné prázdniny tak, aby to neskôr nemuseli ľutovať a mali z toho len samé pozitívne pocity.


Moje myšlienky | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014