Ach, človek, si ako kúsok skla. Raz priehľadný tak, že všetko za tebou stojace vidieť s ľahkosťou, inokedy zase odrážaš živé farby žiarivých lúčov slnka. Ak čosi do teba vyryje ryhy, navždy tam ostanú, len sa zjemnia ich črty. Spadneš z výšky a rozbiješ sa na tisícky kúskov. No zlepiť sa to predsa dá, ale ostanú tam stopy po lepe. Na úžitok dokážeš byť, no i rezom hlboké rany vieš stvoriť.
Ach, človek, si dobro i zlo. Krása i hrôza. Múdrosť i hlúposť. Šťastie i nešťastie. Pokoj i strach. Si farba zmiešaná s jej negatívom. Si melódia lahodiaca uchu i neznesiteľná, vôňa i odporný pach. Si všetko a nič.
Ach, človek, si ako mravec medzi tisíckami mravcov hemžiacich sa v mravenisku, ako kvapka vody v oceáne. Si medzi nimi, a predsa si sám, iný, a jednako rovnaký. Zvláštny.
Ach, človek, prečo si, keď ubližuješ, ničíš, zabíjaš? Prečo si, keď bezcitnosť objíma ti zmysly, či zlosť, pýcha, hrdosť, túžba snáď? Úbohosť celá.
Ach, človek, prečo si, keď po tom všetkom zasa naprávaš, buduješ, chováš, pestuješ, keď láska ťa omamuje, či radosť, skromnosť, pokora, aby si znovu padal a opäť ubližoval, ničil, zabíjal?
Ach, človek, prečo na otázky prosté hodné vyslovenia dieťaťom nedokážeš odpovedať? Prečo si všetko privlastňuješ? Prečo sa nevieš poučiť z chýb, prečo málo uvažuješ? Kam sa ponáhľaš?
Nepýtaj sa. Nemlč ani. Počuje každý a nikto. Stojíš kdesi, sám nevieš kde, nevidíš dobre prítomnosť a budúcnosť len hmlisto. Vidíš však minulosť a predpokladáš. Ľudia okolo Teba prechádzajú, každý s inou tvárou iným smerom. Každý kamsi, len nie k tebe. Neobrátia sa tak, aby sa vám stretli oči, ba ani neodpovedia na tvoje nekonečné otázky. Prečo?
Komentáre