Pieces of me

A tak kráčam pomalým krokom ku koncu. Každý dotyk zeme pod mojimi nohami je sprevádzaný odbitím ťažkých kyvadlových hodín, šíriacim sa celým priestorom popretkávaným zrnkami piesku lietajúcich v prúdoch vzduchu, rozvírených suchým bezcitným vetrom. Kdesi v hlave zjavila sa myšlienka, jedna z mnohých, že snáď mala by som už skočiť z konca sveta do priekopy nezmerateľnej hĺbky, nech skončí tento nezmysel. Nerozumiem tomu. Nemôžem to urobiť. Prečo?
Je to slabosť? Strach? Alebo pokušenie? Je to nerozhodnosť? Je to posledný výkrik umierajúcej nádeje?
Neviem. Viem tak veľa vecí... Ale bolo, je a vždy bude viac tých, ktoré vedieť nebudem.
Moja myseľ sa búri.. Proti realite, proti všetkému. Je mi nepríjemný pohľad na ľudí. Hnusia sa mi i ja sama seba sa hnusím. Tá nízkosť všade navôkol.
Veď ži a nechaj žiť. Ale nechajú oni mňa žiť? Opäť cítim ako mi čiasi kostnatá ruka zviera krk. Moja?
Koľkokrát ešte mi bude vnútorný hlas našepkávať: počkaj, mlč a trp, čas zmyje z teba všetko blato, ktoré veľká voda doniesla...Koľkokrát sa ešte budem zobúdzať s prázdnym pohľadom so želaním zaspať večným spánkom?
Opäť stojím v tom zvláštnom priestore, vietor sa mi hrá s vlasmi, nakláňam sa cez okraj konca pustého sveta a pozerám do priekopy, všetko tečie okolo mňa a nič sa ma nedotýka. Keď zdvihnem ruku, aby sa ma nejaký pocit dotkol, s ľahkosťou ma ladne obletí a mizne v nenásytnej minulosti, požierajúcej prítomnosť, meniacej ju na svoj obraz.
Neviem nájsť svoj úsmev. V ničom, niet ho. Neviem vstať a kráčať ďalej, ak kráčam, škrípem zubami a príliš sa premáham. Ale tam na konci je tá priekopa a čaká iba na jedno správne želanie. 

Chcem veriť, že raz budú tieto myšlienky len spomienkou. Áno, som naivný človek...