Pieces of me

Je 28.2.2007 a ja lezim v posteli s klucenkou v pravej ruke. Pozriem na mobil, stlacim gombik a na displei sa rozsvietia styri cisla: 23.56. Pekne, jedno s druhym suvisi..2+3=5 a 2.3=6 :) 3ka ide za 2kou a 6ka za 5kou. Potichu vstavam, prestavam rozmyslat nad cislami a svietiac si mobilom pod nohy sa zakradam ku stolu, vyberam papier a atramentove pero, ktore nerobi taky hluk ako gulickove, este schmatnem MP3ku a sadam si bez dychu za druhy stol, zapalujem lampu a zacinam pisat.

Znova sa mi neda spat, myslim totiz stale na neho. Predstavujem si jeho oci, pery, tvar, pohlady ci usmevy.. Zrazu mizne moja izba, mizne tma okolo mna a je zase 27-ho, ten jeden z najkrajsich dni. Uvazujem nad tym, ako som sa obavala prichodu tohto dna, ako som este v to rano nervozne pobehovala po byte hladajuc nejake veci a cakajuc na cas ist na bus, ktory ma odvezie na autobusovu stanicu.

Samozrejme, ze ked som cakala na bus, zacalo prsat a ja som nemala dazdnik a samozrejme, ze prisiel na stanicu  skor. Tak som sa pekne skryla k zastavkam cakajuc na chvilu ked pride dalsia skatula na kolieskach a snad z nej vystupi on. Prislo ich vela, no jeho nikde, co len zväcsovalo moj nepokoj. Konecne som sa dockala, prisili dalsie autobusy a zdalo sa mi, ze v jednom sedi prave ten, na ktoreho cakam. Bolo to tak. Tento vsak zastal inde nez ostatne. Otacam sa roznymi smermi hladajuc tu jednu osobku pre mna tak dolezitu a zrazu ju vidim, ako neisto na mna pozera z druhej strany nastupisti. Pobehla som teda k nemu a nasledovalo dlho ocakavane objatie. Potom sme sli do mesta.

Co vam budem hovorit, bol to skutocne nadherny den, uplne som zabudla na problemy a iked bolo okolo nas chvilami vela ludi, akoby sme boli len my dvaja. Zdalo sa, ze vsetko okolo zije len s nami a pre nas, dazd o chvilku utichol a uz sa nevratil, aj slnecne luce nas prisli pozdravit v tu spravnu chvilku. Poobede sa mi zdalo, ze rano nepatrilo k tomu dnu, ze to rano sme prezili davno, ze sa pozname dlho. Nemalo to chybu. Ani den, ani on. Bolo to ako krasny sen.

Uz vsak musel ist. Vsetko sa predsa raz musi skoncit, ci chceme alebo nie, ci je to strasne krasne alebo krasne strasne. V tej chvili som mala pocit, ze odchadza kusok mna. Padli posledne dotyky, bolo vyslovene posledne slova a zatvorenim dveri autobusu sa otvorili dvere reality, ktora ma velmi vrucne privitala myslienkami typu co ak ho uz nikdy neuvidim?

Nie,uz som nemohla zniest pohlad na tento zdrvujuci obraz, ako tam sedi za sklom, no akoby bol za ocelovou stenou a velmi daleko. Odisla som na koniec stanice a tam vyckala na odchod autobusu. Potom som sa pomaly vybrala k zamku ponarajuc sa do uvah o nom.

Ako som uz spominala, nemal ziadnu chybu. Ano, viem, ze kazdy clovek ma chyby, ale myslim, ze uz som niekde pisala, ze jeden jediny je vynimka. Tak presne tento clovek bol so mnou skoro cely den, ktory ubehol ako 5 minut. Vedela som velmi dobre, ze bud to stretnutie nas vztah zhorsi alebo zlepsi. Hmm, zlepsi....skutocne zlepsi? Som schopna zalubit sa a mozno trpiet? Som ochotna obetovat svoj pokoj pre jednu ludsku bytost? Ano, som a nelutujem nic, len to, ze byvam tak daleko. Ale ako sa hovori, vsetko sa da, ked sa chce .....a myslim,ze sa chce. Iked nie vzdy je to, co sa hovori, pravda.. Toto je pravda. Laska nema hranice (ludska hlupost tiez nie, ale o tom snad inokedy :D)

Bol to den, ktory zdokonalil sam osud, jeden z tych, na ktore sa nezabuda. Jeden z tych, ktore by sme chceli prezit znova a znova, az kym by nezovsednel, co by urcite tak skoro nebolo. Snad bude takych viac.

Uz teraz mi chybas, co bude zajtra? Zrazu sa cas neponahla. Ako za trest. Dobre, nech sa vlecie.. Len nech raz znova pride den, aky bol 27-ho.