Stojím na kraji útesu v bielom rúchu čistoty a so sklonenou hlavou počúvam šepot morských vĺn jemne sa ozývajúci z hĺbky podo mnou. Vietor skúša svoje sily a núti ma pritvárať oči, no viac mnou nepohne. Viem, že ciest je mnoho, no výrazné sú iba dve: vzlietnuť či skočiť? Áno, môžu mi narásť krídla, tento útes zdá sa byť vhodný na odraz do výšin. No ak sa odrazím, môžem aj spadnúť. Až tam kde sa šepot vĺn mení na krik a chaos. Môžem aj skočiť a zmazať chvíľku neistoty. Skončiť. A začať inde. No pýtam sa sama seba: nebola by to škoda po toľkej námahe dostať sa sem, na útes nie najväčší na svete, ale ani nie najmenší? Ticho po mojej otázke ma rozosmieva a viem, čo bude nasledovať: hra napísaná pánom Časom, chvíľka úsmevov, chvíľka sĺz, napätie a nakoniec samotná cieľová čiara. A až na nej sa môžem pozrieť za svoj chrbát na toho prašného hada, ktorý sa vlní k mojim nohám a zvážiť, či bolo správne po ňom prejsť. Ale to už pán Čas napíše novú hru.
Útes
05.05.2011 01:48:30
Po dlhom čase zase.
Komentáre
a možno
v zoroastrianizme
Chronos je nelutostny, ale tato uvaha je napisana nadherne.. Zo mna vychadzaju vacsinou len zvratenosti a uchylnosti naproti tomu, preto obdivujem podobne diela..
4 Helloboy88
Ale ďakujem za komentár. Samozrejme aj Tebe, vasilisa26