Ako každý deň, aj tento sa začínal ránom. Zazvonil budík, pretrhol mi sen, ktorý mi práve zamestnával myseľ, a tak som ho vypla a otočila sa na druhú stranu, veď ešte zazvoní druhý. Ten zazvonil asi o desať sekúnd neskôr tak som to nie dvakrát ochotne vzdala a opustila posteľ. Po byte už kmitala maminka a pravdepodobne mi niečo hovorila a aj sa ma niečo pýtala, ale ako správny zombie doteraz nemám poňatia čo to bolo, ale zrejme nič veľmi dôležité. Dúfam.
Taká rozospatá, strapatá v pyžame som si začala robiť raňajky i desiatu a uvažovať nad tým, čo sa mi asi tak snívalo. Spomenula som si celkom rýchlo, tých snov bolo viac a všetky boli divné. Mala som z nich akési neutrálne pocity – ani dobré, ani zlé. Keď som dojedala raňajky, mimovoľne som sa pozrela na dlaň ľavej ruky a naskytol sa mi úchvatný pohľad na hlbšie červenofialové otlačky mojich dlhších nechtov. Pozrela som sa na druhú ruku. To isté. Mysľou mi preletela otázka: E? Veď sa mi nesnívalo nič zlé ani divoké, tak čo toto...?! No nič to, hádam zmizne. Hej, po necelej hodine aj zmizlo.
Cesta do školy autobusom. Nič zvláštne. Bezbolestná.
Škola. Bez prvej hodiny – francúzština odpadla, fyzika celkom ubehla, na literatúre som zapísala skoro dve strany celé, chémia bola fajn. Dozvedela som sa, že na kúpalisku sa vlastne kúpeme v kyseline chlórnej. Ten názov „kyselina“ znie celkom príťažlivo. Kúpeme sa v poriadne zriedenej, samozrejme. Na geografii neskúšal a angličtina – tú sme strávili v učebni robením testov. Počas toho všetkého som sa s nikým poriadne nerozprávala, možno som prehodila sem tam 3 – 4 vety ( aj to asi preháňam) a inak som si kreslila gothickú kamarátku anjelskej tváre a diabolských očí, ideálnych rozmerov, s dlhými havraními vlasmi, ako mi kýva z iného sveta. A počúvala som mp3ku.
Na obed bolo kura na čínsky spôsob s hranolkami a ryžou, pričom tam bolo aj bravčové ( asi bravčové, možno hovädzie, ja neviem) mäso a kuracie tvorilo asi 20% celej populácie mäsa v mojom tanieri. Ale hlavne, že to bolo kura. To nech si píšu na iných stredných, a nie na gympli, tu by to mal každý odlíšiť od iného mäsa, ak nie, tak neviem, ako ho tam mohli vziať (niežeby boli prijímačky z rozoznávania mäsa, ale chápeme sa však? Všeobecná inteligencia a tak..) Úbohý kopček ryže, musel sa na tom tanieri cítiť veľmi osamelo.
Nasledovala cesta domov. S albumom The Cure. Len už neviem, ktorý album mi hral, ale bol fajn. A tak uvažujem, že by som mala za chvíľku odbočiť do knižnice a požičať si Tajovského Statky – zmätky (tak sa to dúfam volá), keď sa tu zrazu spoza mňa ozve: „Ahoj Verča.“ Nemám rada, keď ma niekto volá Verča. Obzrela som sa teda. Ivona. No, tak s ňou som sa nerozprávala od začiatku prváku ak si dobre spomínam. Aj to som sa s ňou rozprávala iba slovom „ahoj“. Nemala s kým ísť domov, a tak hneď začala rozhovor otázkou, čo počúvam. Tak som sa snažila udržať konverzáciu odpoveďou na otázku pokiaľ sa dalo. Nečakane sme stretli moju najlepšiu kamarátku Peťu, a ako by to bolo, keby sme sa nedali do reči. Kúsok nás zatiaľ odprevadila, bola so svojou kamarátkou, ktorú som nepoznala a myslím, že som ju ešte ani nevidela, neviem. Ivona však býva trochu iným smerom než ja, a teda nastala kríza kade ísť. Mojou cestou to evidentne byť nemalo. A potom to osud zariadil sám: okolo nás prešli dve Ivonine kamarátky a ona šla s nimi. Išli tou mojou cestou. Už mala s kým ísť domov.
Tak som sa ešte chvíľku rozprávala s Peťou a nakoniec som sa napojila na moje staré vychodené koľajničky domov, zase s The Cure, pochopiteľne. Pri malej stanici sa mi pozdravili dvaja chalani a keďže som ich nepoznala, ani som sa nesnažila odzdraviť sa im (slepí, cez polovičku bundy mi ide káblik k ušiam, načo asi môže byť?) Na moje nešťastie The Cure dohrali, ale začali hrať Ghost Orgy, tak som sa preladila na inú vlnu nálady. Idem si ďalej po takmer prázdnom chodníku, uvažujem nad všeličím, hlavne však nad mojím drahým, keď tu zrazu ide okolo hip hoper a surovo na mňa zamňauká. Idem však rýchlejším krokom, tak naňho ani nestíham zazrieť a len v duchu zavrčím. Na mňa môže mňaukať len môj priateľ!! Dobre, nuž čo, tak si idem znovu so sklonenou hlavou a keď ju po chvíľke zdvihnem, vidím staršieho uja s cigaretou opretého o plot ako si ma premeriava. No fuj, ujo! Už radšej zvyšok cesty poriadne nezavadím pohľadom o ľudí, ale oni mi sami vliezli do zorného poľa. Chlapček a dievčatko, takí drobní hobitkovia držiaci sa za ruky a on jej niesol tašku, boli rozkošní. Za nimi trošku ďalej šli zase dva malé čierne psíky, jeden za druhým cupitali, taktiež rozkošné.
Tesne pod Zlatým potokom vidím starú tetu, ako horlivo zametá chodník. Prišlo mi jej ľúto, veď má už svoje roky a zametá tu...Môj pohľad na nej spočinul zrejme dlhšiu chvíľu, lebo ona ho vycítila, otočila sa a pozrela mi do očí. Ten pohľad si však doposiaľ vysvetliť neviem.
Po krátkej chvíli som konečne otvorila dvere na našom byte a uvažovala som nad tým, ako toto všetko napíšem. Jasné, že je to napísané úplne inak.
Na stole boli kakaové Bebe. No kto by neodolal? Tak som si zobrala. A potom ešte, ešte, ešte a ešte. A ešte. Na a potom už neboli. Mmm, to som si zaumienila, že sa prestanem napchávať keď prídem zo školy domov. Tak ma chytila depka a zajedla som ju mangom. Potom som si povedala: „A dosť!“ a rozhodla som sa cvičiť, bolo niečo po štvrtej hodine. Dnes už druhé cvičenie. Prvé bolo ráno, aby som nebola zombie aj v škole a tretie bude večer – joga. Toto druhé zahrňovalo minimálne 1150 skokov na švihadle, 70 klikov a cviky na brucho, všetko pekne skombinované. Keďže som zabila dosť času mojím druhým obedom, docvičila som až okolo pol piatej. Nie, nebolo mi zle. Vtedy som si spomenula, že som nebola v knižnici, následne som si za to vynadala a začala som sa učiť literatúru, potom biológiu a potom dejepis. Priznávam, dneska mi to trošku trvalo, pretože mi utekali myšlienky všade inde, len nie k danej téme.
Keď som toto všetko prežila (čo nás nezabije, to nás posilní) bol čas pustiť môjho zvieracieho miláška, trhača činčilu Jinny von z klietky, nech mi ako každý deň trochu devastuje izbu. Čas plynul a plynul a zrazu bolo osem, to jesť vhodná doba na jogu a potom sprcha, o ktorej snívam už od druhého cvičenia. Ako je v nej dobre, voda a jej krása, pokojný i divoký to živel odtekajúci do.. kanála :( Nakoniec som sa sem nejak dopracovala a o niečo neskôr aj začala písať tento dlhý a vlastne nezmyselný článok. Kto sa dostal až sem, má u mňa potlesk.
Komentáre
:)
4 Radkio
Mavas aj ty taketo... zaujimave dni?
:)
:)
A skoda,ze to niekedy nenapises, mozno by si sa na tom aj ty sam zabavil, keby si to nasiel o nejaky ten rok-dva..
:)