Vstávanie o 4.45 nie je dvakrát príjemné, ale istotne je príjemnejšie ako o 3.45. Tak či onak, môj vzhľad ala zombie sa nijak nezmenil a ani neviem ako, zrazu som sa ocitla pred autobusom s kapsou prehodenou cez jedno rameno trochu unavená a s trochou radosti z toho, že odtiaľto konečne vypadnem a uvidím Tutanchamona súvisiaceho s mojou obľúbenou časťou dejín - Egyptom.
Vzhľadom nato, že zbožňujem samotu a musela som celé štyri hodiny cestovania stráviť so 46 žiakmi a 4 profesormi, čo bolo pre mňa inšpiráciou na depresiu, a potom ďalšie štyri hodiny domov, moja skvelá nálada nabrala rýchly spád z ružových obláčikov smerom nadol k tvrdej zemi. Ale niektorí ľudia tam boli aj celkom v pohode, aby sa nepovedalo, že im krivdím. Cesta tam však bola lepšia v tom, že ešte bola väčšina tvorov omráčená a neprebudená.
Vtipné bolo na tom všetkom to, že som celý deň na niečo čakala. Najskôr, kým prídeme do Viedne, potom kým sa dostaneme do múzea, čo trvalo tiež pekne dlho, kým sme dostali lístky, kým sa dostaneme z múzea, kým skončí rozchod, kým nastúpime do autobusu, kým odídeme do nejakého nákupného centra, kým z neho odídeme, a potom kým sa dostanem domov.
Tak pekne po poriadku. Predtým, ako sme sa vôbec dodriapali zubami nechtami do Viedne, sa zdalo, že sa rozprší. Skvelé počasie na fotenie, skutočne. Avšak po našom príchode nás začalo grilovať slnko a ja som cítila, že môj upírsky organizmus to veľmi dlho nevydrží, tak som sa snažila vyhľadávať aspoň tiene, keď už nie tmavé kútiky. Ako inak, boli problémy s lístkami na výstavu, tak nás tam nechali asi 15 minút čakať. Ešteže bolo okolo veľa ľudí a mohla som si prezerať ich tváre a uvažovať, ako by som koho nakreslila a pod. Ďalšie čakanie nás čakalo v múzeu a potom sme sa dostali k trom plazmovým obrazovkám nad vchodom do výstavných priestorov, ktoré nás „dokonale“ oboznámili s problematikou výstavy. Hm, vlastne som sa celkovo na tomto podujatí nedozvedela nič nové a skôr som poskytovala informácie pár ľuďom z môjho okolia ako nasávala. Čo už. Potom som sledovala spoza výstavných kusov pár známych, že či som sa nestratila v tom klbku ľudí natlačených v nevetraných priestoroch, ale nestratila som sa. Nanešťastie :)
Zhodnotenie výstavy: Nedostatok materiálu ohľadom Tutanchamona. Keďže to bolo nazvané práve jeho menom, čakala som viacej pozostatkov po ňom a taktiež všade známu zlatú masku, ktorá tam bola jedine iného faraóna. Jeden sarkofág, aj to len tak, aby sa nepovedalo, jedna kanopa, vrchnák z nej, pár sošiek, veľká socha Achnatona (Tutanchamonov otec), socha Tutanchamona, posteľ, debna na veci, stolček a to je všetko. Takže to nenaplnilo moje očakávania.
Rozchod. Tak to som blúdila spolu s ostatnými až k Štefánskemu dómu (myslím,že tak sa volá, ale nie som si istá), potom som si ho prezrela z blízka i zvnútra a nasledovalo hľadanie lavičky v nejakom parku, popri ktorom som našla aj dva Porsche Carrera, čo bolo asi to naj z celej Viedne. Potom som sa od skupinky známych odpojila a sama sa vrátila predčasne na miesto stretnutia nás všetkých. Chvíľka na uvažovanie úplne v pokoji. Lenže môj mozog menil svoje skupenstvo a jediné, čo som dokázala vnímať, bolo len pár vecí a hlavná bola tá, že toto ma zabije. Nábeh na úpal? Možno.
Cesta k busu. Bus. Cesta. Nákupné centrum, kde som si nekúpila vôbec nič, lebo tam mali pre mňa nepotrebné veci a taktiež sa tam nedalo poriadne nič kúpiť ani pre mojich blízkych. Teda ak si odmyslíme plyšovú ovečku, oblečenie z New Yorkera a nejaké jedlo z potravín alebo Mc Donalda.
Cesta domov. Tak tam sa prejavila inteligencia gymnazistov, keď jedna baba hádzala po autobuse tampón namočený v minerálke a ešte sa tam hrali s nafúknutým kondómom. Mala som chuť rozbiť si hlavu o sedadlo predo mnou, cesta domov bola pre mňa proste utrpenie. Toľko úbohosti okolo ma stavalo do nevýhodnej situácie a nasilu som sa snažila uvedomiť si, že ja som úbohá tiež, ale vkuse to prebíjala myšlienka, že oni sú na tom predsalen o niečo horšie. Cestou domov mi po mysli behalo hlavne to, že mi veľmi chýba môj drahý a že som veľmi rada, že nie je tak mentálne nevyspelý ako moji spolužiaci a prváci. Čím viac svojej hlúposti prejavovali, tým viac mi chýbal. Tak som nejako došla domov, kde ma ešte čakali povinnosti, to ak by ma náhodou dostatočne nezabil tento výlet. Koniec. Na ďalší výlet s gymnazistami pôjdem len vtedy, keď ma omrzí život. :)
Porsiatka a ja :)
Tak táto socha mi pripomínala Erica Drawena..až na to,že miesto vrany na pleci jej sedí holub na hlave.
Komentáre
Ehm...
4 my love
No ano, bolo by fajn, keby som tam bola s Tebou a o tom,ze to bude lepsie, ani len nahodou nepochybuj - ved s Tebou by to ani nemohlo byt inak ako skvele. Ale... ale. :)
Teraz mi asi nebolo sudene byt tam s Tebou, mozno som sa len mala utvrdit v tom, ze mi skutocne velmi chybas, ked s Tebou nie som.
Neviem, cim to je, ale Vieden sa mi uz nepaci tak velmi ako predtym
RE: 4 MY LOVE
To bude asi mojim skazenym vplyvom...
4 xube