Pieces of me

Ten hluk spôsobila berreta, ktorá sa objavila na opačnej strane autobusu, kdesi medzi sedadlami za šoférom.  Keďže je používaná mnohými armádami a policajnými zbormi po celom svete, každého napadlo, že v autobuse je nejaký ten policajt hrdina, ktorý spasí celý svet a únosca sa každú chvíľu zosype na zem s výrazom umučeného v tvári. Omyl. Tento policajt bol kedysi prepustený zo služby a odvtedy je jeho minulosť prikrytá rúškom tajomstva, ktoré pozná len málokto. Na perách sa mu zjavil úsmev vzbudzujúci strach, ktorý pokrčil celú tvár ako starý zožltnutý nevýrazný papier. „Nabudúce si dávaj väčší pozor, ale učíš sa rýchlo, to sa musí uznať, “ povedal pokojným hlasom trochu pobavene. Pán s kufríkom už dávno ležal v kaluži krvi, pričom pár ľudí kričalo a pár sa pozvracalo. „Bude tu ticho, inak si niekto priľahne.“ Žmurkol na dievčatko sediace oproti, ktoré si po pohľade na neho radšej skrylo tvár do dlaní a bojazlivo začalo vzlykať.

 

Pomaly vstal, pričom sa mu z tváre odhrnul pramienok mastných kratších vlasov a nad ľavým zeleným okom sa mu zjavila maličká jazva. Zrejme pamiatka z minulej práce. Prešiel pomaly uličkou autobusu až k únoscovi, ktorý ešte stále zvieral dievča v čiernom za lakeť so zbraňou namierenou k jej spánku. Dobrácky ho potľapkal po pleci a zapálil si cigaretu. Otočil sa hrajúc sa s pištoľou v ruke  nenápadne pozorujúc šoféra, či sa nepokúša o nejaké nerozumné zachraňovanie cestujúcich, ale strach v jeho očiach ho uistil, že sa ešte týždeň bude v noci budiť kvôli nočným moriam. Pohľadom prebehol po cestujúcich, ajkeď to urobil hneď ako nastúpil do autobusu. Bolo tam pár dôchodcov, ktorí vyzerali na infarktový stav, pár študentov, tri deti a inak dospelí v takých tých stredných rokoch. Nikto sa neodvážil ani pohnúť. Nemalo to cenu. Boli dvaja a obaja ostražití. Veď predsalen - v autobuse sú deti. Ani ona sama sa na nič nezmohla. Zbabelá? V krátkosti si premietla dnešný deň. Svoj život. V tom si ten druhý s mastnými vlasmi odrhnul kúsok kabátu a prstom ukázal na výbušninu, ktorú mal pripevnenú o telo a pootočil sa ta, aby všetci videli. Doširoka sa pritom usmial, ako keby bol na to hrdý, ako keby mu mal každý závidieť.

 

Jedna z matiek detí v útlom veku začala kričať, aký zmysel to má, nech prepustí aspoň deti, že sú malé, nevinné, život majú pred sebou a všetky tie zvyčajné slová, ktoré majú prehovoriť do duše. Reakcia? Smiech. Smiech.. blázna. Vraj zomrú ako prvé, ak si nebude dávať pozor na jazyk. Pristúpil k jednému z detí, ktoré sa začalo odťahovať a veľmi bolestne vzlykať, pričom ho matka chránila rukami. Pohladil ho po vlasoch, potom naň namieril hlaveň beretty a napodobnil výstrel. Matka sa cez slzy zmohla iba na vetu: „Ste necitlivý netvor“ Ďalší bláznivý smiech. To už ale dieťa ťahal za ruku k sebe, až jej ho úplne vymanil z náručia. Všetci sa len prizerali. Potiahol si ho úplne blízko a podišiel k svojmu kolegovi. Odklepol si popol z cigarety.  „Už si niekedy videl umierať decko?“ Len pokrútil hlavou a otočil sa tak, aby mu videl do očí. Bolo v nich čosi ako posadnutosť. Cigareta narazila do sedadla, poslednýkrát zablikal jej koniec a zhasla pričom z nej vystúpil posledný dym. „Sleduj.“ Sklonil sa k dieťaťu, ktoré sa roztriaslo od strachu, akoby tušilo čo bude nasledovať.

 

To, čo sa v tej chvíli stalo, asi nikto nečakal. Hlaveň beretty sa ocitla nebezpečne blízko pri baculatej tváričke malého dievčatka so svetlými vláskami učesanými do milého vrkoča, ofinou, svetlými očami, malým noštekom.. To všetko ona videla. A vedela, čo musí urobiť. Proste musí. Využila otočenú tvár muža, ktorý jej ešte stále kliešťovito zvieral lakeť a z celej sily kopla do beretty zohnutého muža, ktorá odletela kamsi pod sedadlá. Zrazu zovretie povolilo. Nevedela prečo. Nebol čas otočiť sa späť za seba. V zlomku sekundy na ňu mierila ďalšia hlaveň pištole muža, ktorý ešte stále čupel, no dievčatko už dávno odskočilo nabok a utekalo uličkou späť k dospelým. Tá hlaveň bola druhá beretta, ktorú si nikto nevšimol doteraz skrytá vo vnútornom vrecku hnedého kabáta. A do šľaka. „Posledné slová pred smrťou?“ Pomaly vstal a zasmial sa, no tento smiech jej priam drtil lebku. To hrobové ticho akoby trvalo večne.