Pieces of me

Ostrý zvuk budíka preťal ticho rozlievajúce sa po neveľkej izbe a prinútil devätnásťročného Forlorna opustiť jeho vlastný svet snov, otvoriť oči a zvítať sa s realitou, ktorú tak nenávidel a súčasne mal rád. Ale popravde – viac k nej uchovával záporné pocity, veď mal prečo. Svet reálny sa neprehliadnuteľne odlišoval od jeho vlastného a nech sa snažil ako to len šlo, nedokázal sa s tým nikdy zmieriť, ba ani len priblížiť tieto takmer dva protiklady.

 

Vstal teda nemotorne z postele a polonahý podišiel k oknu. Po jednoduchom pohybe ruky sa žalúzie pootočili o deväťdesiat stupňov a zaslepili ho ostré slnečné lúče, až zvraštil čelo a uhol pohľadom i celou bytosťou a pobral sa k dverám. Byt bol prázdny, čo ho napĺňalo akýmsi zvláštnym pocitom spokojnosti.

 

Ešte stále ospalo podišiel do kuchyne a po necelých desiatich minútkach už sedel za stolom so šálkou teplého zeleného čaju. To boli celé jeho raňajky, na jedlo ani nepomyslel, nemal chuť jesť. Nemal ani chuť žiť, ale chcel dúfať, že to raz bude inak.

 

Keď sa šálka vyprázdnila, tichými krokmi prešiel cez chodbu až k jej koncu, do kúpeľne, kde vykonal všetky nevyhnutné hygienické potreby a keď si odkladal zubnú kefku na miesto kam vždy, zapozeral sa do zrkadla a párkrát prebehol očami po tmavohnedých až čiernych dlhších teraz už uhladených vlasoch, ktoré mierne kontrastovali s jeho celkom mŕtvolne bledou pokožkou. Jeho poloplné pery sa lenivo skrivili do čohosi podobného úsmevu, potom pohľad prešiel po úzkom nevýraznom nose až k očiam neveľmi odlišnej farby jeho vlasov. Nie, to nie si ty. Nie, nie. Ten tam vyzerá zle, ale ty vyzeráš ešte horšie. A keby si mal na čele opísaný v krátkom slohu tvoj charakter, ľudia by už nikdy nechceli čítať a radšej by ti pozerali na topánky.

 

Po chvíli sa opäť objavil v svojej izbe a začal pátrať po niečom, čo si oblečie v tento deň jedinečný tým, že je rovnaký ako všetky ostatné. Kopy čierneho dôkladne poskladaného oblečenia trochu ubrali na vzhľade dôkladne poskladaného a nakoniec sa na Forlornovi objavila čierna košeľa s nemalým golierom a čierne nohavice. Na palce a prsteníky si ešte ponavliekal prstene, schmatol tašku a konečne si nasadil slúchadlá, ktorých káblik končil v mp3ke stratenej kdesi vo vrecku nohavíc. Na na na na, na na na na, na na na na, na nananana nananana, We are the nobodies Wanna be somebodies We're dead, we know just who we are.

 

A s touto piesňou od jedného z jeho obľúbených spevákov prežil deň i týždeň. Mesiace. Roky. Každý deň bol o tom istom. Zo školy domov, učiť sa, hodina kreslenia, uvažovanie, tai chi, meditacia, spanok, a od začiatku. Nevedel prečo je to tak a nevedel ani ako to zmeniť. Vedel len, že ak by to akokoľvek zmenil, nikdy by nebol úplne spokojný. A tak len šiel dopredu.

 

Jeho život vlastne nemal zmysel. Nie, už dávno nie. Odkedy odišla ona. Felicity. Zmysel jeho bytia. Každodenná myšlienka. Slnečný lúč uprostred búrky. Dar. Úsmev. Jeho svet prelínajúci sa s realitou. Tak jedinečné, neobyčajne krásne stvorenie, ktoré nikomu nikdy nechcelo ublížiť. Nedokáže zabudnúť na jej dlhé havranie vlasy, svetlú jemnú pokožku, mäkký úsmev, zmyselné plné pery, výrazné tmavohnedé oči, malý špicatý noštek, útlu postavu, každučký kúsok jej samotnej. Nemôže, nechce a aj keby chcel, nejde to.

 

Akoby to bolo včera, čo tu stáli spolu v objatí keď sa deň mení na noc. Tu, na mieste tichom, kde robia človeku spoločnosť len zanedbané kamenné kusy pomníkov, rastlinstvo rozliezajúce sa po celom areáli a chodník sčasti zarastený trávou. A mŕtvi. No dnes, ako každého 18. júla predtým, tu stojí sám zahĺbený v myšlienkach pred pomníkom oveľa mladším než sú všetky naokolo, oživeným len neveľkou kyticou krvavočervených ruží, ktoré mala tak rada. Mala. To slovo ozýva sa mu v mysli a zarýva sa doňho hlboko ako tá najostrejšia dýka. Po líci mu nevedome steká pramienok sĺz a svet sa stráca v hmle spomienok.

 

Boli tak šťastní. Náhoda ich spojila, ale i rozdelila. Ešte stále počuje jej smiech, vidí ju, so sklonenou hlavou kráčať mestom, vidí, ako sníva, vidí jej myšlienky, všetky tie chvíle, ktoré spolu prežili. Nik iný nie je, nikdy nebol a ani nikdy nebude ako ona.

 

Je preč, tak nenávratne preč. Nemôže sa vrátiť späť a on nemôže ísť za ňou. Veľmi dlhú dobru trávil dni zatvorený v izbe, sediac kdesi na zemi, na pokraji šialenstva, no nedokázal zabudnúť, nedokázal ovládať svoju myseľ, upriamiť sa niečo alebo na niekoho iného než na ňu. A ona? Ona už s tým tiež nič neurobí. Je mŕtva.

 

Odpornou náhodou. Osudom. Bol slnečný deň, fúkal chladný vánok a vzduch oťažieval preto len mierne. Ako každý deň, stretávali sa v meste cestou zo škôl. Tak tomu nebolo ani teraz. Už ju nejasne videl na náprotivnej strane cesty. Bola ďaleko, ale vedel, že sa usmieva. Oddeľovala ich len jedna mizerná cesta. Rýchlejším krokom kráčal čoraz bližšie a bližšie a aj ona sa pohybovala veselým krokom k nemu. Prešla s ostatnými ľuďmi z chodníka na cestu a potom to pišťanie pneumatík, čierny Hummer, krv, krik, zmätok, mykajúce sa telá, teda to čo z nich zostalo, kaša z mozgu, ruka. Traja mŕtvi, dvaja zázrakom len veľmi ťažko zranení. Sanitky, nemocnica, pípanie prístrojov, všetko sa to strhlo tak zrazu, chcel ešte snívať, ale musel sa prebudiť. Pred dverami jej izby stál každý deň. Nechceli ho pustiť dnu.

No tak posúďte sami :)