Otvor oči a uvidíš obraz zaliaty slnkom. Obraz, v ktorom je mnoho zelených stromov i mnoho veľkých aj malých riek. Kamene a zaprášené cesty, ktorých konce zahaľuje nedohľadno. Nebo je krásne modré, občas na ňom môžeš spozorovať oblaky rôznych tvarov putujúce kamsi do neznáma. Toto všetko tu nažíva v harmónii s vysokou zelenou trávou plnou lúčnych kvetov pýšiacich sa tými najzvláštnejšími a najkrajšími farbami. Tento obraz však nevisí na žiadnej stene, nezdobí žiadnu miestnosť a ani ten najväčší a najslávnejší umelec ho nemôže štetcom stvoriť na plátne. Je v dielni pri ostatných obrazoch majstra s mnohými menami.
Kdesi tam, v tej zeleni sedí akýsi neveľký človiečik. Vysedáva s nohami skríženými cez seba rukami sa pridržiavajúc zeme. Niekedy nedočkavo vstane až na špičky nôh snažiac sa nazrieť cez tú trávnatú stenu kamsi ďalej dopredu. No nech sa snaží ako len vie, sivé oči vidia iba kúsok pred seba, znova si mrzuto sadne a čaká vlastne ani netušiac na čo. Možno by ste mi dali za pravdu, keby som povedala, že tam sedí víla, lebo toto stvorenie má svetlé dlhé vlasy a z diaľky môže pôsobiť nevinne, možno zvláštne, no nedajte sa pomýliť. Ak sa dotknete rámu a vkročíte do obrazu, môžete byt prekvapení. Kam jej múdrosť siaha vám neprezradím, lebo neviem, ani ona sama nevie, možno ani nechce, no to jej nebráni znova a znova sa zamýšľať tak ako nad vecami rozmerov veľkých, tak i nad vecami malými. Neprezradím vám aký je jej vzhľad, ani aká je, no neskúšajte sa ani sami pýtať, lebo vám pravdepodobne neodpovie.
Ponorená v myšlienkach, niekedy smutná, niekedy šťastná, lebo maličkosti ju rozveseľujú i zarmucujú, z času na čas zdvihne svoj pohľad k nebesám. Tam je živo, mnoho vtáctva krídlami tam víri vzduch. Veľa farieb, veľa druhov. Je vlastne človek? Možno Sutech samotný a možno čierny havran, či kôň cválajúci cez tie šíre planiny plné života. Pozoruje biele holubice, ako nad ňou prelietavajú, potom zabodne svoj pohľad do velikánskeho bociana i menšieho sokola, ktorý sa popri ňom mihne a mnohých ďalších si všíma. Väčšina tvorov ju ani nevidí, no sú i také, ktoré sa k nej stále vracajú. Ona ich vždy rada s úsmevom privíta, no hľadá čosi odlišné. Tam, medzi kŕdľami a zmätkom krídel objaví sa krásny čierny havran.
Najprv ho celkom dobre nevidí, no potom zletí kúsok nižšie, krúži v jej okolí, až ju úplne zaujme. Nádhera jeho krídel, ba i celého tela, pohľad jeho očí, akýsi neopísateľný pocit načisto jej opantajú zmysly a priviažu jej pohľad k nemu. So zatajeným dychom znova vstáva obávajúc sa, aby havran neodletel nenávratne preč. Nie, on stále tvrdohlavo krúži okolo nej, zatiaľ čo holubice sem-tam preletia popri a ostatné vtáctvo nevšíma si túto bytosť.
No jedného dňa prídu veľké horúčavy a vzduch oťažie. Aj motýle skryjú sa kdesi v kvetoch a slnko prestane lúčmi hladiť prírodu. Mraky ako skladačka zapadnú do seba a vytvoria akýsi nebeský koberec plný vody, ktorú už nedokáže v sebe udržať, a tak padá a padá na krajinu. Vietor zosilnie, a jeho hra stáva sa nebezpečnou, až sa stromy ohýbajú. Občas jeho hvízdanie preruší blesk a aj následovník hrom. Vo vzduchu nastáva ešte väčší zmätok a mnoho veľkých i menších vtáčkov naráža do havrana. Ten snažiac sa ďalej lietať uhýna sa vzduchom sem i tam, zatiaľ čo ona naďalej stojí s tvárou obrátenou k nemu. Zdvíha pomaly ruku, no havran je príliš vysoko na to, aby na neho dosiahla. A tak len vážne stojí a sleduje jeho zápas, sleduje ako padá, ako sa kdesi stráca. Kdesi, kde ona nemôže ísť, kdesi, kde ona nevidí.
„Nie, to nemôžeš! Nemôžeš odísť! Nemôžeš ma nechať samú!“ S plačom i krikom, ktorý však znie ako šepot, prediera sa trávou hľadajúc aspoň nejaké čierne pierko, no po havranovi akoby sa zľahla zem.
Po chvíli však zbadá, že to nemá cenu, vietor jej hlas môže od neho odniesť kamsi inam. A tak smutná vracia sa späť na svoje miesto, skláňa hlavu a rozmýšľa nad svojimi chybami, prečo havranovi nepomohla, prečo nevedela ako, prečo všetko robila zle. Ale hlavne rozmýšľala nad ním samotným. Nad tým, aký jej je blízky, nad jeho krásou i múdrosťou i nad tým, či ho ešte niekedy uvidí.
Ešte raz otvára ústa a vyslovuje slová, no sama seba nepočuje. Sťažka dýchala s myšlienkou na smrť kropila zem pod sebou slzami, až z nej vzrástol hlas a opäť naňho zakričala. „Vráť sa, prosím.“ Znova vstala obzerajúc sa po nebi, či sa tam nemihne jeho čierne perie, no nikde nič. Smutne sa ešte párkrát otočila na mieste a potom bezradne zaborila svoj pohľad do tvrdej zeme. Zrazu kdesi zboku zašuchotali akési krídla a na pleci pocítila dve vtáčie nôžky. S nádejou sa obzrela a bol tam skutočne on. Celá naradostená si ho vzala do rúk. Mal doráňané krídla, ledva nimi hýbal a vyzeral veľmi ustato. No jeho oči a pohľad na ňu sa nezmenili. „Odpusť, prosím... Však neodletíš preč?“ Zdalo sa jej, že sa zaknísal, no nebola si istá. „Nemôžem ťa nútiť a ani nasilu držať,“ a tak vystrela ruky aj s havranom pred seba očakávajúc, čo urobí.
No on v nich zostal. Na jej tvári sa znova objavil úsmev a smútok asi vsiakol do zeme aj s poslednými kvapkami dažďa. Mraky pomaly mizli a pomedzi ne sa začali predierať lahodné lúče slnka. Na jeho krídlach rany zostali, no časom sa snáď vyliečia. Je to jej najväčšie prianie. Nech opäť krásne lieta. Želá si to dokonca viac než aby ostal s ňou, aj keď ho veľmi ľúbi. Ba ona skôr vedela, že on ju ľúbi, než on, že ona jeho tiež. No ak niekto niekoho ľúbi, len ťažko ho opúšťa, a keďže boli city opätované, ostali spolu. Bola tiež havranom a spolu vyleteli k nebesám.
A teraz prepáčte, no budete musieť tento obraz opustiť, vystúpiť cez rám znovu pred neho, lebo tu ho osud nechal nedokončený a ešte len berie do ruky štetec a obťahuje načrtnuté tvary.
Komentáre
zlatko
Ahoooi Stewiii
A aj ja dufam,ze bude krasne domalovany a maliar to pred jeho dokoncenim nedokaka.
Enya a spol...
Každopádne sa mi tvoje dielko páči a ja verím, že nič "nedokakáš", tak sa neboj ;-)
4 xube
A som rada, ze sa Ti paci :) Dufam,ze nic nedokakam
Hypnotizujúce
4 Nightmare