Spomínam si, ako som sa dnes ráno zobudila a deň mal nádych modrej
Svet bol krásny a pokojný ako hladina ničím nerušeného jazera
Tam kdesi v mínus prvom storočí
Planéta sa netočí
A ja sa usmievam, ako všetci
A hladím lupene ruží každý deň
Aké zmyselné môže všetko byť
Stačí pritom málo
Aby sa tak stalo
Len treba chcieť
Asi neželám si to priveľmi
Iná chyba nie je
Život je presný ako rovnica
No pre mňa nie
Delím sa na molekuly
A každá z nich je schizo
A spája ich len niť nešťastia
Šťastie spočinie v ich rozpustení
A splynutí s nekonečnom
Je to čosi nedosiahnuteľné
A predsa to vonia ako domov
Inde miesta pre mňa niet
Komentáre