Zahryzla do nej svojimi priam miniatúrnymi zúbkami a následne sa jej na tvári vyčaril široký úsmev. Otvorila obrovské sýtomodré oči lemované hustými tmavými mihalnicami a svoj zrak uprela na nekonečné riadky malinkých žltkastých štvorčekov. Tortová oblátka pod jej čeľusťou zapraskala a na jej okraji sa objavil chýbajúci polkruh. Zdala sa jej byť obrovská, tak obrovská, že by sa ju mohla pokúšať zjesť do posledného kúska snáď celú večnosť. Rada ju jedla tak, že do nej vyhryzávala rôzne obrázky, no po chvíľke snahy musela pripustiť, že ju z toho pália kútiky úst, o ktoré sa jej oblátka neustále oškiera. Ako sa čosi takéto mohlo dostať do rúk štvorročného plavovlasého útleho dievčatka? Vložili to do nich ruky starej mamy, ktorá ju vždy so spokojným úsmevom a pobavením v očiach sledovala z neďalekej stoličky, pomaly zabúdajúc na svoje kuchárske zručnosti. A tak miesto torty vznikla jedna malá radosť a jedna veľká radosť: omrvinky a zvyšok oblátky poriadne pomrvili a porozsýpali po parapete starého dreveného okna s chladným sklom a skryté za záclonou sledovali prilietajúce holuby ako sa snažia uchmatnúť si tie najlepšie kúsky, kým neprídu ďalšie. Možno to stará mama robila aj preto, aby nahnevala svoju dcéru tým, že jej holuby zašpinili celú parapetu, ale prvoradé bolo určite nadšenie vnučky z rozprestretých krídel, malých živých očiek a rýchlo sa pohybujúcich zobáčikov.
Čas však všetko ukrýva tak ako more skrýva v svojich hlbinách vrak lode, ktorý chátra a neskôr sa úplne stratí, splynie s morským dnom. Nenávratne. Tak miznú i naše spomienky a ostáva len pár najsilnejších, vyvolených.
Zahryzla do nej svojimi dospeláckymi zubami a následne sa jej na tvári vyčaril blažený úsmev, ktorý prešiel do trpkého smútku. Otvorila obrovské sivomodré oči lemované čiernymi tieňmi a svoj zrak uprela na riadky malinkých žltkastých štvorčekov, ktoré sa jej už nezdali byť tak nekonečné. Tortová oblátka pod jej čeľusťou zapraskala a na jej okraji sa objavil chýbajúci polkruh. Zdala sa jej byť celkom veľká, a preto ju zjedla celkom rýchlo, nie úplne rýchlo. Už do nej nevyhrýzavala obrázky, pretože vedela, že ju budú páliť kútiky pier. Ako sa čosi takéto mohlo dostať do rúk devätnásťročného plavovlasého útleho dievčaťa? Blížili sa Vianoce a jej mamina chcela piecť tortu. Ostane to len pri „chcela“, pretože oblátky zmizli a zjavili sa na stole v inej miestnosti, aby pripomenuli spomienky tak staré, takmer pochované. Ajkeď sa oblátky stále volajú oblátky a sú stále rovnaké, chutia mi inak. Už tu nie je stará mama, nie sú tu holuby, nie je tu detský pokoj duše, vnímanie citmi, časy, keď boli farby farebné a sýte.
Nespomínam si na pohľad mojej starej mamy, vidím ho veľmi matne, či už sa jedná o tú z ocinovej alebo mamininej strany. Nedokážem si poriadne vybaviť ich tváre a aj keď sa pozerám na fotky, akoby predo mnou mizli. Nepamätám si ich hlasy. Neviem toho veľa o ich živote; ako vyzerali, keď boli mladé, čo prežívali, čo si pretrpeli, čoho sa báli. Viem len, že som bola pre nich všetkým a obe mi to dávali patrične najavo. Ale teraz som tu úplne sama, odišli bez rozlúčenia a navždy. Niekedy si želám, aby sa mi s nimi opäť snívalo, lenže to nemôžem chcieť, pretože musia ísť ďalej, preto tu už nebudú prítomné a ja by som si to teda nemala želať. Nech sú kdekoľvek, viem, že medzi nami ešte stále existujú putá, ktoré nepretrhne ani taká maličkosť, akou je smrť.
Keď som mala... rok? Menej, viac? Nepamätám sa :)
A súčasnosť:
...A čo bude v budúcnosti? Ak sa dožijem staroby, chcela by som dlhé biele vlasy, považujem ich za krásne. :)
Dlhé biele vlasy a navrátenie všetkých spomienok, aby som sa mala čím zaoberať, kým umriem. Zvážiť, čo bolo v mojom živote správne a čo ani nie, a to dobré prenechať ostatným, ktorí tu budú dlhšie než ja a odkloniť ich od toho, čo im môže ublížiť.
Komentáre
...