Ráno, 4.45. Ja, zombie, som udivená a neunavená vstala z postele akoby som spala celý týždeň. Omyl. Moja myseľ nebola unavená, moje telo áno. Smola. Jeho, nie moja. Plán A: urobím si čaj Plán B: urobím si čaj aj raňajky. Myslela som, že moje plány sú dostatočne realistické, ale opak bol pravdou. Síce som si stihla urobiť čaj, ale jediné, čo som stihla, bolo pozerať sa, ako z neho stúpa para a cítiť ako krásne rozvoniava. Nenávidím, keď nestihnem vypiť čaj. Moja nálada začala klesať, avšak zvedavosť z nových vecí to trošičku spomaľovala.
Ráno, 5.23. Stáť na zastávke a uvažovať nad tým, prečo sa na mňa všetci tak divne pozerajú je asi trochu zbytočné. Stáť na zastávke a uvažovať nad tým, aké nádherné bolo pozorovať východ slnka s mojím terajším priateľom bolo zmyselné, ale zrazu sa pri mne objavil autobus a ja som musela hodiť klbko mojich myšlienok kamsi do kúta mojej mysle, dostatočne ďaleko nato, aby sa mohli jednotlivé nite meniť na obrazy odvádzajúce ma z reality. Pri chôdzi autobusom som zbadala dievča. Mala som pocit, že som ju už niekde videla. V tom istom momente sa mi v mysli vynoril pocit, že ide tiež tam, kde ja. Nemýlila som sa, ale to som zistila až keď som prišla tam, kde strávim ďalších osem hodín: Zvolenská mliekareň.
Začiatky bývajú ťažké a tento nebol v ničom odlišný. Priznávam, mám problém nadväzovať nové vzťahy. Vždy som mala. A preto som sa cítila divne. Cítila som sa divne vždy, keď sa na mňa jedna z troch mojich spolupracovníčok pozrela. Niežeby som zvyčajne neuhýbala pohľadom ľudí, ale toto bolo skutočne neznesiteľné. Nemyslím vtedy na moje konkrétne chyby, len si uvedomujem, že ich mám príliš veľa. Avšak to nie je jediný dôvod prečo sa ľuďom nepozerám do očí. Keď som bola malá, bála som sa od istého času udržiavať očný kontakt kvôli tomu, že som v ľudských očiach začala vidieť ich zlo. Také odporné a rozsiahle. No a moje uhýbanie pohľadom sa stupňovalo aj vďaka mojej sebakritike – väčšinou keď sa na mňa niekto pozrie, mám pocit, že to robí preto, pretože robím niečo zle alebo je na mne niečo zlé. Avšak, niekedy sa ľuďom nepozerám do očí, pretože im nedôverujem, prípadne ma ovládne vlastnosť mojej prastarkej, čo je dôvodom skutočne len málo kedy: namyslená panovačnosť: nie ste hodní pozerať sa mi do očí – príliš veľa sa z nich dá vyčítať, čo nie ste hodní poznať. Do očí sa s istotou, prípadne pokojne, bez myšlienok a pocitov súvisiacich so sebakritikou pozerám zväčša mojej láske a mojim trom anjelikom (Kaena, Števka, Kari), no a ešte rodičom, môjmu starému otcovi a mojej činčile. A všetkým zvieratám. Tým nemyslím ľudí s nízkym iq ponášajúcich sa na zvieratá.
Tak, niežeby spomínané tri spolupracovníčky neboli v pohode, ale nemala som veľmi pocit, že sa dokážu rozprávať aj o veciach, ktoré by boli o niečom inom ako o zábave. Chýbala mi múdrosť. A môj drahý. Mala som obrovskú chuť sedieť niekde na tvrdej zemi a čítať knihy celých tých osem hodín, čítať a nasávať informácie. Vedieť. Ale to nešlo. Musela som len stáť a prekladať jogurty zo štyroch kartónov tak, aby bol v každom zastúpený jeden zo štyroch druhov.
Pracovať, pracovať, čo mi nevadilo, ale vadilo mi to, že mi vyššie schodíky, ktoré na mne bohatli nedali vedieť, že v miestnosti s tisíckami jogurtov budú asi 4°C. Tak bolo veselo, ale nie mne, keď mi začali fialovieť pery, čo si samozrejme každý všimol, veď kto by si nevšimol bledé dievča s plavými dlhými vlasmi celé v čistej žiarivej bielej s fialovými perami. Po chvíli mi začali omŕzať prsty. Moja myseľ na to reagovala tak, že som si začala predstavovať ako tam umieram na podchladenie. No čo už. Umrela pri prekladaní jogurtov. Také na pomníku zatiaľ nemá nikto. Po chvíli však chlad prestanete vnímať, keď začnete cítiť ako vám vrchnáky jogurtov škriabu spomínané zmrznuté prsty. To už začalo byť trochu komické, a tak som začala zvažovať, či tie peniaze zato všetko stoja. Za moje zdravie. Dospela som k tomu, že som tvrdohlavá natoľko, že pôjdem aj cez mŕtvoly. A to aj cez tú moju. Dokončím všetko, čo som začala. Tak som začala uvažovať nad inými vecami, ale hlavne nad mojím drahým, že ešte asi spí a že s ním pôjdem do Bolkowa a bude všetko aspoň chvíľku fajn.
Čas sa ukrutne vliekol a ja som zväčša mlčala a čo najrýchlejšie prekladala jogurty, lebo práca = energia a energia = teplo, zatiaľ čo baby kvákali o neviem čom všetkom, ale aj o tom, že ich už bolí chrbát a nohy a podobne. Bolesť si najviac uvedomíme, ak nad ňou začneme uvažovať a ak od nej nedokážeme myseľ odpútať, čo ja vďaka joge celkom viem, takže po chvíli som si neuvedomovala ani chlad, ani to, že ma pália ruky. Začala som si uvedomovať dôležitosť mojej práce. Vlastne nie je dôležitá i je. Je to jedna z maličkostí, pri ktorej sa nikto nepristaví, nikto sa nad ňou nebude zamýšľať, ani nikoho nebude fascinovať tých 8500 jogurtov, ktoré mi prešli rukami, nikoho nebude trápiť to, že v každom obchode budú usporiadané podľa istej postupnosti farieb, ktorú som si zvolila za systém, ani to, že každý bude mať na výber a do žiadneho obchodu nepríde len kartón jedného druhu, ale kartón všetkých druhov. Je to úplne bezvýznamné, ale keby sa to nedialo, ľudia by šomrali, že v obchode nie je práve jahodový jogurt, ktorý si chceli kúpiť, ale len čučoriedkový.
A takýchto povolaní je veľmi veľa. A nikto to nevidí, ani ja. Maličkosti, a predsa toho dosť narobia. Ako vždy.
Ako má všetko svoj začiatok, tak má všetko i svoj koniec a ten koniec prišiel neskoro i skoro. Nastal čas odísť a čakať na ďalší deň podobný tomuto. Tentokrát s mikinou, šatkou a podkolienkami.
Komentáre
nj..
4 Pierre