Pieces of me

Jedneho obycajneho dna nicim sa nelisiaceho od ostatnych ho prestala bavit samota, a tak vzal papier a atramentove pero leziace pod kopou roznych nacrtkov. Nakreslil par nesuvislych kriviek, potom papier s mrzutostou pokrcil a hodil na kopu jemu podobnych. Vzal dalsi a zacinal si usporaduvat myslienky, cistit mysel. Nechal svoju ruku, nech si kresli, pokojne pozorujuc tahy pera. Zrazu sa zarazil. Nakreslil totiz nadherne dievca. Dievca jeho predstav. Vyzerala ako anjel. Zacal uvazovat, aka by bola. Asi dokonala. Ked dokreslil, podisiel stale uvazujuc k oknu , cez ktore vchadzal do izby jemny letny vetrik santiaci skoro vo vsetkych castiach miestnosti. Zacal fukat silnejsie, nebo sa zatiahlo a par papierov vzlietlo zo stola na zem.

Sklonil sa, ze ich pozbiera, no musel cuvnut. Totiz papier s dievcinou ligotavo svetielkoval a pomaly sa z neho dvihala ruka, potom druha jemna ladna ruka, az sa mu naskytol pohlad na krasne dievca krehke sťa motyl, nesmelo pred nim stojace lahko sa usmievajuce. Spravila pomaly krok k nemu a ich pohlady sa na chvilku stretli. Ta chvila akoby bola vecnost. Podisli k sebe a objali sa. Citil jej vonu, jej teplo, bola neskutocne skutocna bytost. Naklonila k nemu tvar a so zalubenym pohladom sledovala jeho pery i oci. Nato ju pobozkal a znova objal.

Pocitil obrovske stastie, tak nekonecne..Vedel,ze ju lubi z celeho srdca a z jej oci vycital tak isto velku lasku. Konecne prestal mysliet na vsetky vsedne dni cakania na tu pravu, na vsetky tie prazdne dni plne len dufania a postupneho uzatvarania sa do seba. Opät zacal citit a zit. Strhol zo seba vsetko to mnozstvo veci, ktore mu nahlodavali dusu a citil iba stastie, to krasne dokonale stastie, ktore existovalo iba pri nej. Vedel, ze pri nej dokaze vsetko a bez nej na to nema. Bol si isty, ze s nou chce ostat co najdhlsie, ako to len pojde. Pohladil jej nezne tvar a este raz ju pobozkal.

Potom vonku udrel niekde blizko blesk, a tak instinktivne otvoril oci. Sedel na stolicke s hlavou opretou o par starych casom poznamenanych knih od Shakespeara. Pri uvedomeni si navratu do reality ho zalialo obrovske sklamanie a smutok.Okno bolo dokoran otvorene, vonku slahal silny dazd a cast z neho kropila papiere popadane pod okennym ramom a rozhadzane vetrom. Bleskurychle vyskocil zo stolicky a vrhol sa na tu mokru kopu uz roztekajuceho sa atramentu. Smutne pozrel na jeden z papierov. Bolo na nom jeho vysnivane dievca. Vlastne uz nebolo, ostala po nom len modra machula, akoby jej tien, aj ten pomaly miznuci. Akoby opustila toto miesto a odisla niekam prec, na ine, krajsie miesto, mozno spät do jeho srdca. Akoby pomäteny vzal suchy papier a pero v snahe nakreslit ju znova, lenze uz nemohol, dosiel totiz atrament.

Smutne zvesil hlavu a na zemi pri stolicke zbadal maly biely kvietok. Potom dalsi a dalsi, viedli ho k oknu, za ktorym stale zurila neutichajuca burka. Tak teda k nemu podisiel a v dialke zbadal nieco biele vycnievajuce z tmavej noci, bliziace sa k nemu. Spoznal dievcinu z papiera a zavalil ho znova ten sladky pocit. Vlasy sa jej jagali, akoby ich osvetlovalo jasne slnko a ani kvapky dazda si netrufali padnut na tuto krehku bytost, aby sa nerozplynula v nic. Vystupil na okenny ram a zabudol na realitu. Kracajuc k nemu vystrela pomaly ruky a dotkla sa tych jeho. S usmevom sa otocila na odchod, zlahka ho drziac za ruku. Pozrela ponad plece do jeho nadhernych oci, on ju chytil pevnejsie a kracal za nou do tmy.

Odtvedy ho uz nikto nevidel, ostalo nevyriesenou zahadou, kam sa podel. Pri prehliadke jeho bytu nasla policia len okno otvorene dokoran, mnozstvo pokrkvanych papierov lenivo rozhadzanych po kutoch izby a popadanych pod oknennym ramom. Stol bol uplne prazdny, ostal na nom len jeden belasy, nepokrceny papier na ktorom bola nakreslena ona a pri nej on.