Opustili ste ma úmyselne? Či mienite len plniť moje staré prachom zapadnuté želania? Áno, veľmi som si želala vedieť prestať uvažovať, prípadne vedieť lepšie kontrolovať svoje myšlienky a nenechať si ich toľko lietať mysľou. Chcela som vedieť vypnúť. Nie, už nechcem. Alebo áno? Kde sú tie chvíle, tie omrvinky času tak preplnené myšlienkami? Odniesol vás on samotný a naveky ste zatratené, či sa len hravé skrývate v mojej mysli predo mnou alebo sa azda topíte v bahne hlúposti kdesi na okraji vedomia?
Áno viem, ovplyvňuje ma okolie. Možno odchádzate. Možno to nie je ako predtým, lebo odišli ľudia, ktorí ma viedli, ľudia múdri, o desať a viac rokov starší, podľa mňa dostatočne hodní prívlastku "múdri". No nepoznaní, boli známe len ich myšlienky. A tie ma učili. Lebo ich majitelia vo mne niečo videli. Ale čo ak to niečo už nie je? Upadlo to, lebo od žiaka priskoro odišiel učiteľ. A upadať to bude až kým sa to nestratí, tak ako to prišlo? Boli to však smutné dni, keď moju myseľ zaplavovalo nesčítateľné množstvo myšlienok, obrovské množstvo otázok a pár odpovedí. Práve pre smútok.
Prečo mlčíte? Prečo. Základná otázka zvedavosti. Pomocou nej rastie múdrosť. Kto sa nepýta, ten nedostáva odpoveď. Zvedavosť. Azda predsa len sa prebúdzate týmto prostým slovkom? Ach, to len ozvena spoza hôr času.
Čo by som dala za moju stratenú múdrosť? Nie, lásku nie, o tú ani pohľadom nezavaďte, plytké slová nehodné jej váhy. Možno práve pre šťastie, ktoré mám, menej uvažujem. Ako vždy hovorím: človek šťastný sa nepýta, prečo je šťastný, narozdiel od človeka nešťastného, ktorého zrazu zaujíma veľa vecí. Lenže moje šťastie ajtak nie je každodenné, 24hodinové. Je, keď môže byť. Na druhej strane, áno je tu stále. Ale nie je so mnou. Je raz ďaleko a raz blízko až sa ho môžem dotknúť.
Ty vieš. Ó áno, viem. Nie. Myslím si, že viem. Ani ľudstvo nevie, len si myslí, že vie. Podstatný rozdiel. Čo obnáša mať dar múdrosti? Byť si vedomý. Vedieť pravdu. Ľudskú pravdu. Byť viac nešťastný ako šťastný. Je teda vedomosť dar alebo je dar nevedomosť? Diskutabilné, no pre mňa je darom vedomosť a nešťastie má svoje výhody. Práve vďaka tomu nešťastiu môže rásť, ak to tak funguje u každého, čo asi nie je samozrejmé.
Kde sú však moje myšlienky? Je to len pocit, že miznú alebo skutočne miznú? Na to mi nikto neodpovie tak presne ako samotný čas a pohľad za seba, keď sa opäť kúsok piesku presype v mojich presýpacích hodinách života.
Komentáre