Pieces of me

Je vôbec možné, že Izraeliti prišli do styku s Achntatonovou a Nefretitinou vierou v Atona?

Podľa Starého zákona uplynulo medzi odchodom (exodom) z Egypta a stavbou Šalamúnovho chrámu v Jeruzaleme 480 rokov. Opierajúc sa o spoľahlivé pramene, kladú historici výstavbu chrámu približne do roku 980 pred n. l. K exodu podľa toho fošlo okolo roku 1460 pred n. l. Amarnská reformácia sa však uskutočnila až o vyše sto rokov neskôr, takže Izraeliti už nemohli vedieť o Nefretiti a o Atonovom náboženstve. Ale v Starom zákone sa na inom mieste hovorí, že Židia museli pred svojím odchodom konať poddanské práce v mstách Pithom a Raamses. Obe tieto mestá vybudovali za panovania faraóna Ramsesa II., ktorý vládol od roku 1290 do 1224 pred n.l. Podľa tohto prameňa teda Izraeliti zažili egyptskú reformáciu.

 

Rober Silverberg, autor Achnatonovho životopisu, sa obšírne zaoberá otázkou možného vplyvu Atonovho náboženstva na judejskú vieru a poukazuje na to, že Achnatonov pradedo Amenofis II. priviedol do Egypta z výpravy do Sýrie a Kanaanu niekoľko tisíc zajatcov z kmeňa Apiru, ktorí tu museli konať otrocké práce. amarnské listy sa častejšie zmieňujú o drancujúcich kočovníkoch, zvaných apiru alebo Chabiri, ktorí údajne prepadávali sýrske a kanaanské mestá. Označenia Apiru, Chabiri či Hebrejci napospol vychádzajú z jediného slovného kmeňa, takže možno predpokladať, že Hebrejci čiže Izraeliti boli kočovným národom, ktorý sa delil na viaceré kmene.

 

Tak by sa dalo vysvetliť aj to, že Hebrejci roku 1460 pred n.l. vytiahli proti Kanaanu, no naproti tomu za Ramsesa II. ešte museli konať otrocké služby: šlo teda o rozličné hebrejské kmene.

 

Ak Mojžiš skutočne žil, a drvivá väčšina historikov odpovedá na túto otázku kladne, potom by sme si mali na tohto zakladateľa náboženstva, zákonodarcu a ľudového vodcu posvietiť dôkladnejšie, a to bez ohľadu na starozákonné podanie. Starý zákon ako zjavenie viery totiž najväčšmi sťažuje historicky presne objasniť udalosti okolo tejto výnimočnej osobnosti.

 

Mnohí si lámali hlavu nad menom „Mojžiš“, ktoré údajne dala zakladateľovi náboženstva princezná, čo ho vylovila z Nílu („veď z vody ho vytiahla...“). Meno Mojžiš vonkoncom nevyjadruje význam „vytiahnutý z vody“, alebo „ten, ktorého som vytiahla z vody“.

 

James Henry Breasted poukázal na to,že slovo Mojžiš znamená v staroegyptčine „dieťa“ a rozhodne nie je zriedkavou podobou – treba si len pripomenúť mená faraónov Ramśe alebo Tutmósis. Vynárajú sa teda dve teórie o tom, ako získal Mojžiš meno: Alebo bol pôvodom Egypťan a volal sa Amen-mose či Ah-mose, a Iraeliti, ktorí menu nerozumeli, prevzali skrátenú podobu. alebo obl Mojžiš skutočne najdúch, a keď ho matka z hebrejského kmeňa pohodila, našla ho spomenutá princezná, prijala ho za svojho a jednoducho pomenovala „ Dieťa“.

 

Ťažko uprednostniť daktorú z týchto dvoch teórií. Sigmund Freud pokladá Mojžiša za Egypťana vznešeného pôvodu, ktorého legenda premenila na Izraelitu, aby zdôraznila spoločenský „vzostup“ potrebný v hrdinskom mýte a podčiarkla význam Mojžišovej historickej osobnosti. Ale aj konkrétna okolnosť naznačuje Mojžišov egyptský pôvod: pozoruhodný obraz obriezky, ktorý nepoznal ani jeden ázijský národ, ani Babylonci, ani Sumeri, ani Semiti. ako zisťujeme na múmiách, ale aj na nástenných vyobrazeniach tejto precedúry, obriezka sa zaužívala iba u Egypťanov, a to z hygienických dôvodov. Ale prečo asi prevzal Mojžiš tento zvyk od Egypťanov, ktorých hebrejský národ predsa tak nenávidel?

 

Freud vyslovuje túto domnienku: „Ak dal Mojžiš Židom nielen nové náboženstvo, ale ja prikázanie obriezky, nebol Žid, lež Egypťan, a potom mojžišovské náboženstvo bolo asi egyptské, a teda – vzhľadom na to, že bolo v rozpore s národným náboženstvom – atonovské náboženstvo, s ktorým sa neskoršie židovské náboženstvo stotožňuje v niektorých pozoruhodných bodoch.“

 

Isteže bolo možné, že Mojžiš, horlivý prívrženec Nefretitinho univerzálneho náboženstva, ktoré čerpalo z ázijského myšlienkového bohatstva, odišiel z Egypta sklamaný reakčným návratom k mnohobožstvu, aby slúžil iba jedinému skutočnému bohu.

 

 

Ak porovnávame učenie amarnského náboženstva so Starým zákonom, obdoby sú neodškriepiteľné – pravda, nachádzame tu aj zopár podstatných rozdielov.

 

Je nesporné, že najstaršie podania biblie, tzv.  (podľa Jahveho), pochádzajú z čias kráľa Davida, keď už sa na Atonovo náboženstvo tri a pol storočia zabudlo. Nesporné je aj to, že Starý zákon v dnešnej podobe pozostáva z piatich podaní – Mojžiš teda rozhodne nevyrazil do zasľúbenej krajiny kanaanskej s novou koncepciou viery pod pazuchou – a tak sa zdá, že niektoré tieto biblické zdroje si čo-to vypožičali od atonovského náboženstva. Nefretitin bo sa však v jednom bode podstatne odlišuje od Mojžišovho boha: kým Nefretitin boh je bohom lásky a harmónie, Mojžišov boh je bojovný, rozháňa sa mečom a mece blesky. Na boha lásky a radosti sa mení až oveľa neskôr, za Izaiáša. Nefretitin aj Mojžišov boh však má od začiatku jedno spoločné: nestrpí vedľa seba „nijakých iných bohov“ – a obe božstvá sú abstraktné, ich totožnosť naznačujú aj symboly.

 

Keď si obe božstvá všimneme bližšie, zistíme, že kresťanstvo nerozvíja vieru v Atona, lež skôr oživuje. Ani amarnský jediný boh, ani izraelský jediný boh sa síce neponášajú výzorom na človeka, ale boh Adama a Evy bol jednako natoľko telesný, že mohol „kráčať chládkom dňa“ a Adam s Evou sa pred ním ukryli. Nefretitin boh bol univerzálnym bohom, Mojžišov iba bohom vyvoleného národa. Filištínci, Chetiti a Amoriti si mali ponechať vlastných bohov.

 

Významní historici, napríklad Eduard Meyer, ponímajú pôvodnú mojžišovskú legendu celkom inak. Podľa tejto legendy mal egyptský faraón sen, respektíve veštba mu predpovedala, že jeho dcéra porodí syna a tento syn ohrozí Egypt. Preto keď sa chlapček narodil, pustili ho dolu Nílom, kde ho Izraeliti objavili a vychovali. Žiaľ, ani túto hypotézu nemožno podložiť nijakým dôkazom – práve tak ako ostatné. Ale vonkoncom sa nezdá pravdepodobné, že sa Mojžiš miestodržiteľom daktorej pohraničnej provincie, ktorá sa až dlho po Achnatonovej smrti a páde atonovského náboženstva dozvedela o tejto katastrofe, a Mojžiš sa naostatok vysťahoval s poslednými vernými prívržencami Atonovými. S istotou sa dá predpokladať, že sa mohol celý kmeň takto odtrhnúť, a vláda v Amarne či v Tébach ani nezareagovala. Lebo posledným faraónom, ktorý uskutočňoval okolo polovice 14. storočia pred n.l. cieľavedomú zahraničnú politiku, bol Amenofis III. A prvý sa opäť ujal tohto dôležitého politického rezortu faraón z radov vojakov Haremhab.