Otvor oči a uvidíš obraz zaliaty tieňom. Obraz, v ktorom je mnoho zničených stromov i mnoho veľkých aj malých riek so slanou vodou. Kamene a zaprášené cesty, ktorých konce zahaľuje nedohľadno. Nebo je krvavočervené, občas na ňom môžeš spozorovať sivé oblaky rôznych tvarov putujúce kamsi do neznáma. Toto všetko tu nažíva v harmónii s vysokou suchou trávou plnou zvädnutých a suchých lúčnych kvetov, kedysi sa pýšiacich tými najzvláštnejšími a najkrajšími farbami. Tento obraz však nevisí na žiadnej stene, nezdobí žiadnu miestnosť a ani ten najväčší a najslávnejší umelec ho nemôže štetcom stvoriť na plátne. Je v dielni pri ostatných obrazoch majstra s mnohými menami.
Kdesi tam, v tej zúboženej krajine sedí akýsi neveľký človiečik. Vysedáva s nohami skríženými cez seba rukami sa pridržiavajúc zničenej zeme. Niekedy nedočkavo vstane až na špičky nôh snažiac sa nazrieť cez tú trávnatú stenu kamsi ďalej dopredu. No nech sa snaží ako len vie, sivé oči vidia iba kúsok pred seba, znova si mrzuto sadne a čaká vlastne ani netušiac na čo. Možno by ste mi dali za pravdu, keby som povedala, že tam sedí víla, lebo toto stvorenie má svetlé dlhé vlasy a z diaľky môže pôsobiť nevinne, možno zvláštne, no nedajte sa pomýliť. Ak sa dotknete rámu a vkročíte do obrazu, môžete byt prekvapení. Kam jej múdrosť siaha vám neprezradím, lebo neviem, ani ona sama nevie, možno ani nechce, no to jej nebráni znova a znova sa zamýšľať tak ako nad vecami rozmerov veľkých, tak i nad vecami malými. Neprezradím vám aký je jej vzhľad, ani aká je, no neskúšajte sa ani sami pýtať, lebo vám pravdepodobne neodpovie. Jej ústa sú nemé a jej oči sú prameňom všetkých riek tohto miesta.
Ponorená v myšlienkach, niekedy smutná, niekedy šťastná, lebo maličkosti ju rozveseľujú i zarmucujú, z času na čas zdvihne svoj pohľad k nebesám. Tam je živo, mnoho vtáctva krídlami tam víri vzduch. Veľa farieb, veľa druhov. Je vlastne človek? Možno Sutech samotný a možno čierny havran, či kôň cválajúci cez tie šíre planiny, ktoré opúšťa život. Pozoruje biele holubice, ako nad ňou prelietavajú, potom zabodne svoj pohľad do velikánskeho bociana i menšieho sokola, ktorý sa popri ňom mihne a mnohých ďalších si všíma. Väčšina tvorov ju ani nevidí, no sú i také, ktoré sa k nej stále vracajú. Ona ich vždy rada s úsmevom privíta, aj keď sa jej usmieva veľmi ťažko, no hľadá čosi odlišné. Tam, medzi kŕdľami a zmätkom krídel objaví sa krásny čierny havran.
Najprv ho celkom dobre nevidí, no potom zletí kúsok nižšie, krúži v jej okolí, až ju úplne zaujme. Nádhera jeho krídel, ba i celého tela, pohľad jeho očí, akýsi neopísateľný pocit načisto jej opantajú zmysly a priviažu jej pohľad k nemu. So zatajeným dychom znova vstáva obávajúc sa, aby havran neodletel nenávratne preč. Nie, on stále tvrdohlavo krúži okolo nej, zatiaľ čo holubice sem-tam preletia popri a ostatné vtáctvo nevšíma si túto bytosť.
Zrazu sa krajinou rozozvučí desivý výstrel a pred dievčinou sa zjaví kúdeľ dymu. Trasúc sa sleduje, ako čierny havran padá k zemi, a potom sa snaží nájsť toho, kto strieľal. Po neveľkej chvíli však pocíti v rukách váhu revolvera, ktorá ju ťahá až kamsi pod zem. Z jej úst i z hrude na povrch sa derú potoky krvi, ktoré smädná zem s radosťou prijíma.
Podíde bližšie k havranovi ležiacom v prachu medzi zoschnutou trávou a opatrne sa k nemu nakloní. Odkiaľsi z blízkosti srdca hadí sa popod jeho dolámané perie červený potôčik. Ešte žije. Zatiaľ. Ale ako dlho ešte bude? Chce ho vziať do rúk, do bezpečia, ale vie, že s ním nemôže ani trošičku pohnúť. Preto sa len smutne prizerá. Z diaľky i zblízka.
Komentáre