Pieces of me

Uvedomuje si, že existuje a že si to uvedomuje. Nachádza sa v akomsi priestore, ktorý nedokáže pomenovať ani opísať jedným slovom. Uvažuje nad tým, čo cíti alebo lepšie povedané: snaží sa nad tým uvažovať, bránia jej však myšlienky, spomienky, všetko a nič zároveň. Ale ona to predsalen prebíja myšlienkou čo cíti. Cíti lásku i strach. Približne tieto dva pocity prevládajú, ale je ich mnoho. Na rozobratie toho, čo sa preryje dopredu radu, sa potrebuje porozprávať sama so sebou, a tak len ďalej čaká vznášajúc sa v čomsi, čo sa správa ako voda, dlhé vlasy sa jej vlnia všade navôkol, nevníma nič iné len to klbko informácií v svojej hlave.

 

Po chvíľke sa oproti nej zjaví zrkadlo veľké ako dvere, obvodom ktorého vinie sa zlatý rám so zvláštnym súmerným vzorom. Vznášajúc sa priestorom, dostane sa k nemu celkom blizučko a hlboko sa doň zapozerá. Najskôr nevidí nič, no potom sa tam zjaví obraz jej samotnej. Obe sa naraz usmejú a jemne pohnú hlavou na znak pozdravu.

 

„Meškáš.“

„Prepáč, ale skôr sa nedalo, dnes máš v hlave dosť veľký nával myšlienok a keď sa všetky začnú tlačiť.. nemám rada davy..“

„No veď ani ja.“ Zase ten istý úsmev.

„Veď ty si ja, tak je to samozrejmé.“

„Áno, je to samozrejmé, ale to neznačí, že vždy pravdivé, chápeme sa...“

„ Ako inak.“

„Tak k veci. Tie moje, teda naše myšlienky, nuž vieš.. je potrebné ich buď rozvinúť alebo utratiť.“

„Začnime tým, čo ťa trápi najviac.“

„Ty vieš, že moje všetko je ON a nechcem mu ublížiť, ani ho sklamať, ani...“

„Áno, áno, iste, toto tu máme každý deň. Ďalej?“

„Čo sa pýtaš, keď vieš?“

„Tak prepáč...“

„No neviem. Dobre, dobre. Ďalej, keď nechceš o ňom. Veď ty vlastne vieš: trápi ma, ako sa správajú niektorí ľudia. Ako úboho. A pritom ja mám čo posudzovať druhých. Ale keď už to chceš vedieť, ikeď ty to už vlastne vieš: asi považujem nesprávnych ľudí za kamarátov a ľudí, ktorí mi rozumejú.“

„Mmm, viem presne na čo narážaš, tak s tým skús prestať, ak si im tak komická, ani im nebudeš chýbať, uvidíš. Nestojíš im zato, prečo by mali stáť zato oni tebe? Nemá ti prečo na nich záležať. A predsa ti záleží. Prestaň už v ľuďoch hľadať to dobré, lezieš mi s tým na nervy.“

„Zase sa ideme riadiť Arabmi? Ty si hrozná!“

„Nie viac než ty.“

„Tak to máš pravdu.“

„Takže ako vždy?“

„Ako vždy.“

„Vieš, ľudia ma niekedy strašne hnevajú. Akoby ma nútili opovrhovať nimi. A potom, vždy sa to snaží zahlušiť myšlienka, že ja mám čo hodnotiť druhých, keď mám toľko chýb.“

„Vieš, nehovorím, že to nie je chyba, ale ajtak by si si povedala svoj názor. Keď nikomu tak, aspon mne, teda sebe. Veď ty sa so mnou tak rada rozprávaš, či ti nikto nerozumie?“

„Tak..Prečo sa zas tak pýtaš, keď vieš, čo si myslím?“

Tá druhá sa šibalsky usmiala: „Priznaj si to. Chcela si niekam patriť. Chcela!“

Pozrela sa na ňu s úsmevom, aký zvykne darovať malým deťom. „Nerobí mi to problém. Nie teraz. Áno, chcela som a myslím, že aj chcem. Patriť medzi ľudí, kde sa len málokedy budeš cítiť zle, či navyše, ktorí nebudú zmýšľať príliš odlišne než my dve, teda ja jedna, ale kde ich násjť? Chcem tak veľa?“

„Možno chceš len viac, ako si zaslúžiš, preto ich nenájdeš. Nikdy. Ani medzi gothikmi, emakmi, punkermi, filozofmi, inteligenciou celkovo, hlupákmi, veriacimi, neveriacimi, optimistami, či pesimistami, lebo nie si nič z toho, či už vôbec alebo aspoň natoľko, aby si sa tam mohla zaradiť. Ešte niečo?“

„Je toho veľa, ale nechajme to na inokedy, dneska mám veľmi zvláštnu náladu, bude to tým, že som chorá. Teraz nemyslím moje psychické vady, ale fyzickú chorobu.“

„Mmm, hej, prišlo to v tú správnu dobu. Obmedzuje to, však?“

„Áno, musím to rýchlo nejak vyliečiť, aby som mohla byť s ním. Veľmi mi chýba.“

„Chce to čas. Škoda, že tu teraz nie je, hm.“

„Ty vieš, prečo tu nie je.“

„Aj ty to vieš. Tak sa nesťažuj. No, ja už pomaly pôjdem, lebo strácam singál kvôli iným myšlienkam. Tak sa maj pekne. A ďakujem, že si ma neuložila do skrinky zabudnutia a porozprávala sa, hádam bude lepšie.“

„Ja ďakujem tebe. Stretneme sa ešte?“

„Kedykoľvek budeš chcieť.“

 

To boli posledné slová predtým ako sa zrkadlo premenilo na piesočný prach a zosypalo sa kamsi do bielej tmy. Ona ostala ešte chvíľku tam, kde bola, uvažujúc nad svojou náladovosťou, nad svojimi blízkymi, ktorých má veľmi rada i nad kamarátmi, nad ľuďmi, ktorí ju v poslednej dobe zarmútili i nad takými, ktorým v blízkej budúcnosti nebude znepríjemňovať ich pobyt na Zemi. Ďalej uvažovala, ako vždy, nad tým, prečo uvažuje tak, ako uvažuje, no na to nájsť postačujúcu odpoveď bude ešte chvíľočku trvať. Až potom sa predsalen predrala na povrch myšlienka, ktorú sa snažila posunúť do kútika mysle: si vinná a trápi ťa presne to, že nie si so svojim drahým.