Vietor, tak vzdialený letu, sa pohrával s pestrofarebnými zubatými listami, opúšťajúcimi svoje milované konáre starého mohutného stromu, nemo stojaceho na okraji parku uprostred hlučného uponáhľaného mesta plného sivých jednotvárnych budov.
A pod týmto stromom, obkoleseným unavenou trávou, šepkajúcou spolu s listami pod náporom vetra, stála neveľká bytosť, ničím nechránená pred jemnými slnečnými lúčmi, ktoré sa jej zvedavo zabárali do dlhých plavých vlasov, končiacich až kdesi pod driekom.
Slastne pootvorila sivomodré oči, okolo ktorých sa črtala čierna ceruzka a decentné tiene. Jej pohľad chvíľku blúdil po parku a nenachádzajúc nič rozkošnejšie, zastavil sa na spadnutých listoch, z ktorých jeden, ten najzaujímavejší, hneď nato pocítil dotyk jemnej bledej ruky.
Spolu s ním sa obrátila oproti slnku a na prvý pohľad ho pozorne skúmala, no pozornejšiemu oku nemohol uniknúť fakt, že sa díva akosi neprítomne. Zahĺbila sa do spleti myšlienok, ktorá len rástla miesto toho, aby ubúdala a krátko nato ju úplne vytrhla z reality.
Keď som bola ešte malé nevinné dieťa, verila som, že všetko má svoju dušu.
Po perách jej prebehol plachý úsmev.
Všetko... Okrem ľudí a zvierat i rastliny, kamene, veci, trebárs aj chodník, a preto ma mrzelo, keď som po ňom stúpala. Všetko, čo malo dušu, bolo priateľ. Preto som bola smutná, keď mi deti v škôlke roztrhli knižku alebo keď mi už moje veci neboli dobré a museli ísť do koša.
Vietor vytrhol list zo slabého zovretia jej neveľkej ruky, a tak jej slnko nanútilo svoje lúče do tváre. Otočila sa preto na veľkú kopu farebného lístia, ktoré začalo prikrývať rozsiahly zelený koberec.
Tak, ako padajú listy zo stromu, tak plynie čas, a tak ubúdajú kúsky z môjho života.
Prebudili sa v nej zvláštne pocity, niektoré sýte, iné vyblednuté. Plné otázok, pochybností, odtienkov nespokojnosti a osamelosti.
Teraz som. Práve teraz. To, čo je za mnou, akoby nebolo i bolo. Je to tak vzdialené,... To, čo je predo mnou, akoby nepatrilo mne. Akú cestu si vybrať, keď je život tak krátky? Viem, že nad tým nesmiem priveľa uvažovať, pretože sa nechcem obracať za seba a vidieť hodiny, dni strávené úvahami, ktoré ajtak nikam neviedli. Tak teda?
Som tak silný človek... Mám možnosť dosiahnuť všetko, čo si budem dostatočne veľmi želať. Som tak slabý človek... Prečo si to mám želať? Hľadám zmysel ikeď viem, že to hľadanie je nekonečné, pretože ma žiadny zmysel dostatočne nenasýti.
Cítim, ako ma opúšťa to, čo má ostať so mnou. Cítim, ako mi oťažievajú nohy a nútia ma pokľaknúť aspoň na chvíľočku.
Nie, nikdy...
Musím byť naďalej v klietke, no nesmiem ukázať svoju slabosť, pretože jedno jediné zaváhanie ma môže stáť viac než si môžem dovoliť. Tú klietku nemožno opustiť, môžem len pristúpiť blízko k jej okraju a cez medzeru medzi jej mrežami sa dívať na svoj svet okolo, snažiac sa odmyslieť si svoju celoživotnú situáciu.
Chceš umrieť, ale nemôžeš...
...Prosím?
Vytrhla sa z myšlienok a poobzerala sa prekvapene okolo seba, snažiac sa nájsť majiteľa toho zvláštneho hlasu. Ale park bol už dávno prázdny, všetci ho opustili spolu s miznúcimi slnečnými lúčmi. Kopa listov rástla a rástla, akoby nikdy nebola dostatočne veľká, čo jej pripomenulo, že je načase vrátiť sa do mesta, zahaleného tmou. Smelo vykročila na chodník sem – tam ukrytý pod spomínanými listami, napravila si golier na dlhom čiernom kabáte a takmer nehlučne zmizla v úzkych uličkách, oddeľujúcich nekonečné rady mĺkvych domov, ktoré boli pre ňu prázdne. Ako celé mesto.
Komentáre
4 all
obrazok je krasny
Slipped Away