Kracal ulicou, ktoru osvetlovala jedina este vytrvale svietiaca lampa. Nekonecny dazd mu nemilosrdne padal do tvare a jeho sum pohlcoval ajtak tiche kroky. Myslel na nu. Len na nu totiz dokazal mysliet. Chcel byt stale s nou, pre chvilku pri nej by urobil cokolvek, lenze teraz sa citil bezmocny. Lebo bol bezmocny. Musel prijat krutu pravdu: uz ju nikdy neuvidi. Nikdy uz nebude pocut jej vesely smiech, nikdy ju uz neobjime, ci nepohladi, uz nepobozka pre neho tie najkrajsie a najmilsie pery, nie, uz sa nestretnu ich ruky, ci pohlady. Nikdy.
Navzdy bez nej. Veta, ktora sa mu rovnala smrti... Niekde blizko udrel hrom, a tak instinktivne zdvihol hlavu a pozrel na nebo, na blikajuce hviezdy, ktore bolo vidiet kdesi v dialke, kam uz mracna nesiahali a sepkal: "preco, Boze?"
Bol to dobry clovek, ktory lubil z celeho srdca, ba priam miloval, no laska nemala v jeho dobe miesto, osud ju kruto vytrhol z jeho zivota, bez pytania, bez upozornenia ostal sam, proti svojej voli.
Potom sklonil hlavu, uprel pohlad do neznama a len siel dopredu, po ceste zufalstva a bezmocnosti, az sa dostal na rusnu cestu, popri ktorej tiekla rieka. Okolo neho bolo mnoho ludi, vecne sa ponahlajucich, hlucne auta narusali pokoj noci neustale prichadzajuce a znova odchadzajuce, no on len nepritomne siel niekam, sam netusiac kam. V mysli sa mu opakovalo vsetko, co sa stalo, citil to vyblednute stastie, ten pocit, ked bol s nou, tak krasny pocit nekonecneho stastia, akoby bola samotna Zem rajom. Tak sa pri nej citil vzdy. A bez nej, to bol najvacsi a najhorsi trest.
Zastal na celkom prazdnom moste a zadival sa na rozburenu vodu pod nim tecucej rieky. Da sa takto pokracovat dalej? Vybral z vrecka trochu pokrcenu fotku. Vyzerala na nej ako anjel. Bolo to az priliz dokonale a on to vedel. Uz nechcel byt. Nemal preco byt. Uz bol uplne rozhodnuty. Vystupil na mur, o ktory sa este pred chvilou opieral. Poslednykrat sa obzrel za seba. Zdalo sa mu, ze tam stoji. Tam nedaleko. Presiel si rukami po tvari a znova otvoril oci. Skutocne to bola ona. Jeho jedina. Podisla s usmevom k nemu a podala mu ruku. Pomohol jej vystverat sa na mur. Stali objaa sa usmievajuc oproti sebe drziac sa za ruky. Pozerali si este chvilku do oci, potom ju nezne pobozkal, otocili sa k rozzurenej rieke a ruka v ruke do nej obaja skocili.
Ich nahle zmiznutie si nikto nevsimol, par ludi mozno za nimi chvilu plakalo, ale cas plynul dalej a svet na nich zabudol. A bolo to tak asi lepsie, pretoze prisiel o jeden z tych najkrajsich citov, ktore moze clovek prejavovat.
Komentáre
wOw
:) To: Pihuško
:)
To: Amidala
nooo
:))