Pieces of me

Stale kracam po rozbitej asfaltovej ceste. Po nebi sa prechadzaju nemale sive mraky a brania slnku pozdravit Zem. Cas plynie a krok za krokom sa blizim k mojmu mestu. Moja mysel znova pripomina klbko zamotanyx niti. Snazim sa ho rozmotat a pomaly taham myslienku za myslienkou von a ukladam ju rozuzlenu vedla. Opät uvazujem nad Radkiom. Kedy ho znova uvidim? Velmi mi chyba. Akoby s nim odisiel kusok mna. Snazim sa oklamat vlastnu mysel a vnutit si myslienku, ze coskoro pride. Nejde to.

Cas plynie, az ma zamrazi v chrbte, ked si uvedomim, ze 22.3.2007 uz nikdy nebude. Uz nezazijem veci, ktore som zazila, uz nestretnem ludi, ktorych som stretla. Moj cas a cas nas vsetkych sa nezastavitelne mina sta kvapka po kvapke vyteka z rozbiteho pohara, ktory bol kedysi plny vody. Vsetci sa niekam ponahlame. Ale naco? Naco mysliet stale na buducnost, ked nevieme,ci nejaka bude a nepozname dost dobre svoju minulost? Hovori sa, ze bez minulosti nemozes poznat buducnost. Mali by sme prevratit knihu ludstva na prvu stranku a precitat ju az kym sa nedostaneme na stranu, kde sme teraz a vyhnut sa chybam nasich predkov, spravit svet lepsim miestom, udusit v sebe zlost,nenavist a potlacit vsetky zaporne vlastnosti, mat radi aj svojich nepriatelov a stat si za svojim nazorom, byt samimi sebou. Je to mozno tazke, ale ak to dokazeme, uz nebudeme ti jednoduchi ludia, s ktorimi sa lahko manipuluje. Mnoho veci totiz nie je tak ako vyzera a mozno si myslite, ze ste slobodni a pritom robite to,co Vam niekto povie, ani o tom, bohuzial neviete.

Hm, presla polhodina. Ked zastanem, cas nezastane. Poobzeram sa okolo seba. Vsetci kmitaju dalej, nerozhliadajuc sa okolo seba, do lava, do prava ci spät do zadu, stale sa zaoberaju svojimi velkymi problemami. Je to chyba? Nie, ale nebolo by zle mysliet trosku viac na ostatnych a trosku menej na seba. Svet by bol o dost krajsi, keby sme boli vsetci tolerantnejsi, ohladuplnejsi a ochotni pomoct vzdy a kazdemu bez rozdielu. Skoda, ze taky nie je.