A zrazu, uprostred práce opriem sa chrbtom o stoličku a zakloním hlavu dozadu. Mysľou mi behá aká bezvýznamná bytosť som, koľko chýb robím, koľko chýb mám. Všetky mi behajú pred očami a ja sa chcem skryť do najtmavšieho tieňa a len ticho pozorovať svet. Sem tam zasvietiť očami ako mačka a potom zase zmiznúť a nedať o sebe vedieť. V takých chvíľach, keď sa bosá prechádzam po strechách prastarých mestských domov, znova sa sama seba pýtam kto je priateľ a na ako dlho, kedy a prečo. Kto je priateľ, keď nikto nie je nevinný a každý má svoj zámer?
Sme len ľudia. Každý deň pozerám sa na svoje ruky, sledujem ako starnú, ako starne tvár, telo celé, stojím pred zrkadlom a pozerám sa na moje druhé ja, uväznené za ním. A snažím sa nahovoriť sama sebe, že som krásna, lebo krajšia už nebudem a že nie som sama, aj keď budem vždy len sama. Také hlúpe, detinské. Také moje.
Niekedy cítim sa ako najhrubší a najvyšší múr na svete, ktorý nikto a nič nepokorí. A niekedy cítim sa ako snehová vločka: len padnúť na zem a zmiznúť.
Komentáre
:)
Vera:))